Magic of dance (SK)

19. Kapitola

Snažila som sa zahliadnuť osobu čo ma drží pod vodou. No moja hlava už začínala byť omámená nedostatkom kyslíka v mozgu. Koľko človek vlastne vydrží bez vzduchu päť alebo tri minúty? No rozum sa konečne na niečo odhodlal čo srdce chcelo spraviť už dávno.

Skúsiť v mysli zavolať na Austina. Musí to fungovať. Jednoducho musí.

,Austin! Pomôž mi!' moja myseľ vyslala jedinú myšlienku Austinovi. No veľmi ťažko. Mala som problém nad niečím uvažovať.

Letmo som zaregistrovala že stisk na mojej nohe zoslabol a niekto ma ťahal nad hladinu.

Prudko som sa rozkašľala. Rukami som sa držala Austinových pliec. Ono to fungovalo. Podarilo sa to. Zachránil ma. Na moje prekvapenie som vôbec nebola v šoku z toho čo sa tu pred chvíľou stalo. Niekto ma chcel utopiť a ja nie som ani len otrasená. Zavrela som oči a snažila sa prísť na to. No však samozrejme to musí robiť Austin a ten pocit bezpečia ktorý mám vždy keď som pri ňom.

Zhlboka som sa nadýchla. Pomaly som si začínala uvedomovať okolie. Všetci sa tvárili že sa nič nestalo. Teda vlastne nikto si to očividne nevšimol.

No keď som sa pozrela hore na Austina to čo som videla ma úplne vyviedlo z miery. Jeho oči boli tmavé ako atrament a metali blesky na všetky svetové strany. V pootvorených ústach som videla dva ostré špicaté tesáky a z jeho hrude sa ozývalo tiché nepriateľské vrčanie.

Vôbec si ma nevšímal pohľadom prepaľoval niekoho za mnou. Nerozmýšľala som iba som ho jemne pobozkala na líce. Zapierala som sa o jeho široké plecia aby som bola trošku vyššie. „Ďakujem" zašepkala som.

Šokovane sa na mňa pozrel. Bolo vidieť že to nečakal. A popravde nečakala som to ani ja. Silno ma objal. Čože on stojí na nohách!? Takže musí byť vysoký okolo dvoch metrov. Už je to jasné pri ňom som trpaslík.

„Prekliata Simona Roberts a Beatris s Dominikou. Stačilo aby som prišiel o trošku neskôr a už by-by si-si..." nedokončil. Namiesto toho si ma silno pritláčal na svoju hruď. Uľahčene som vydýchla.

„Veľmi ti ďakujem." zašepkala som znovu.

„Nemáš za čo. Dušička. Nemáš za čo." povedal a hneď na to ma ťahal k rebríku. Prvý vyšiel on. Nedal mi čas položiť na rebrík čo i len nohu. Jednoducho ma vytiahol von.

„Austin som v poriadku." povedala som. Videla som mu v tvári úplnú neochotu ale nechal ma kráčať samú.

„Nemali by sme ísť späť do školy. Možno by sa na teba mala pozrieť slečna Ľudmila." priložil mi ruku na čelo. V jeho výraze sa neobjavilo nič zlé. Čo som brala ako dobré znamenie a to že ma tu ešte nechá a neprinúti ísť na späť. Cítim sa tu voľná. Žiadny Taurus v meči.

„Som v poriadku." ubezpečila som ho.

„Dobre ale ideš sa aspoň napiť a niečo zjesť." prikázal. Pretočila som očami. S ním to bude ešte ťažké.

Posadila som sa na kraj jedného z lehátiek. Hneď vedľa mňa sa opaľovala Sára a Luka som zazrela na najbližšom tobogane. Stále sa otáčal smerom k nám. Zrejme nás videl dosť ostro aj keď bol tak vysoko. Teda skôr sa pozeral len na Sáru ktorá očividne zaspala.

„Tu máš." podal mi fľašu s nejakou oranžovou tekutinou a ošúpanú mandarínku. Zobrala som si to a vďačne som sa usmiala.

Pomarančový džús sa mi chladivo rozlieval po hrdle. Vôbec som si neuvedomila že som mala úplne vyprahnuté hrdlo. Spokojne som si zahmkala. Čo niekomu vedľa mňa prišlo smiešne. Nevšímala som si ho a pustila sa do mandarínky.