Magic of dance (SK)

52. Kapitola- Ideme domov

Z kráľovej vysokej postavy sršala dominantnosť a nebezpečenstvo. Ale nebála som sa aj keď som stála tesne za jeho chrbtom. Austinov trup sa nakláňal dopredu a varovne ceril na môjho otca tesáky.

Neschopná pohybu som bola nalepená na stene a nemohla som prísť na to čo sa tu deje. Rozhodne som bola v šoku z toho, že ma Austin sotil ku stene a ani som nevidela ako obyšiel stôl. A otec pokojne stál na mieste a pobavene sa usmieval. To ma prekvapilo ešte viac.

„A ja, že ma už ani nespoznáš, Augustín. Čo ma prezradilo?"

„Ty sám," zavrčal napálene a rukou ma posunul viac za seba.

„Počul som o tej šťastnej novine, stal si sa kráľom," dodal skoro až posmešným tónom. Takto som otca nikdy nepočula hovoriť. Vykukla som spoza Austinovho pleca a zvedavo hľadela na scénku predo mnou.

„A ty sa vieš majstrovsky maskovať, keď ťa doteraz neprekukla ani tvoja vlastná dcéra," Austin sa konečne vyrovnal no i tak pripravený zaútočiť alebo ma brániť? Ale pred čím? Pred kým?

„Ďakujem za pochvalu," sykol môj otec sarkasticky. A urobil krok dopredu.

„Nepribližuj sa k..."

„Čo si nám tajil?" prerušila som Austina svojou otázkou, ale Austin aj otec ma odignorovali akoby som ani nič nepovedala. Iba Austin predo mňa ochranne vystrel ruku.

„Zaslúžila by si vedieť pravdu," povedal zdanlivo pokojne, ale dlaň, ktorú mal omotanú okolo môjho zápästia hovorila o niečom inom.

,,Akú pravdu, ocko?" spýtala som sa zúfalo, nechcela som stratiť aj otca. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel a pokrútil hlavou.

,,Nehovor jej to," žiadal Austina, ale ten sa len sarkasticky uchechtol.

,,Je vílou," ukázal naňho prstom. Skoro som sa v tej chvíli zrútila na zem. To nemôže byť pravda. Obišla som Austina a napriek jeho protestom podišla bližšie k otcovi. Austin sa ma snažil potiahnuť naspäť, ale zakaždým som sa mu vytrhla.

,,Je to pravda?" spýtala som sa zo slzami na krajíčku a prosebne mu pozrela do očí. ,,Ocko?"

,,Prepáč, El," snažil sa ma objať, ale ja som krútiac hlavou ustupovala dozadu. Zakopla som a spadla na zem, rukami som si zakryla tvár a nechala slzám voľný priechod. Mala som pocit akoby ma otec zradil. Šestnásť rokov mi klamal kým je.

,,Bolo to pre vaše bezpečie," bránil sa, ,,Nechcel som ti ublížiť."

Zacítila som austinovu ruku na mojom chrbte ako sa ma snaží upokojiť. Otočila som sa objala ho, cítila som sa zranená chcela som pred niečím utiecť a pritom vbehla do ďalšieho sveta. Aspoň Austinove náručie mi poskytovalo komfort, ktorý som očividne stratila aj doma.

,,Ideme domov?" šepol mi Austin do ucha. Pokrútila som hlavou. ,,Tak ti idem po veci," bola som mu vďačná, že mi nechal priestor byť s otcom o samote. Zdvihol sa a dal mi bozk na čelo. ,,Za chvíľu som naspäť."

,,Si vôbec môj otec?" spýtala som sa muža predo mnou zúfalo. No keď prikývol vydesilo ma to ešte viac, to znamenalo, že nie som človek. Čo potom vlastne som?

,,Ako vyzeráš naozaj?" prehltla som a sledovala ako sa na mňa zranene pozeral.

,,Nechcem ťa vystrašiť," povedal potichu a pritom si prešiel rukou po tvári. Nemohlo ho to až tak trápiť. Alebo mohlo? Veď celý čas klamal.

,,Zvládnem to, chcem vedieť kto naozaj môj otec je," povedala som rozhodne, ale hlas mi od plaču preskakoval. So zatajeným dychom som sledovala ako sa jeho vrásky na tvári vyhladzovali, uši sa predĺžili, dokonca aj jeho postava sa stala štíhlejšou. Vlasy mu sčerneli na uhoľ a oči sa zmenili na strieborné. Nespoznávala som otca v tomto mužovi. Všetko bolo iné, vyzeral inač.