Magic of dance (SK)

43. Kapitola

S trhnutím som otvorila oči. Okolo bol hluk a ja som si najskôr nevedela spomenúť, kde som. Mala som plnú hlavu tej vidiny. Nebola som si istá či sa to naozaj stalo, či to nebol len sen. Sestričky mi vtedy zakaždým odpovedali, že sa mi to len snívalo. Že pri mne vtedy nikto nebol a ja som im uverila.

A teraz spomienky prišli ako rana z dela, v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Dília sa snažila premôcť Austina, ktorý bol od nej o minimálne hlavu vyšší. Toto malé divadielko sa odohrávalo rovno predo mnou. S námahou som sa posadila. Koža na hrdle ma nepríjemne zaštípala. Pohľad na fakt len trošku krvi na mojich prstoch ma donútil trhane vydýchnuť. Nebola to veľká rana, ale štípala ako čert. Upírí princ sa zhlboka nadýchol a pozrel na mňa. Čudovala som sa, ako to, že cíti trocha mojej krvi v hromade toho zápachu, čo som zreteľne cítila aj ja.

Tá malá chvíľka stačila, aby Dília využila jeho nepozornosť a ušla preč. Určite usúdila, že nemá šancu tak sa radšej stiahla. A ja som vedela, že by inak skončila vo väzení. Austin by ju nezabil, teda aspoň dúfam.

Vykročil ku mne, s ľahkosťou a eleganciou zabíjal upíra, ktorý sa mu postavili do cesty. Vtedy som začala pochybovať o tom, či by ju predsa len nezabil. Bolo strašné pozerať sa ako sa zabíjajú, akoby im to bolo jedno. O kúsok som sa odsunula dozadu. Uvoľnené vlasy mi spadli do očí. Rýchlo som ich odhrnula. Nechcela som z približujúceho sa upíra stratiť ani na sekundu zrak. Bol chladný nevidela som v ňom žiadnu ľútosť. Nič. Natiahol ku mne jednu ruku a nešetrne ma vytiahol na nohy. Jednou rukou mi zvieral rameno a druhou zastrčil meč do pošvy, ale rukoväť nepustil. Určite som mala rozšírené zreničke, keď som sa pozrela na jeho kedysi bielu košeľu. Nechápem ako sa to mohlo tak rýchlo zvrtnúť, keď sme pred pár hodinami sedeli na kopci.

„Si v poriadku?" vydýchol po nekonečnom dívaní sa do steny pred nami.

„Ja, myslím, že áno," odpovedala som mu neisto. V hlave som mala úplný zmätok. V miestnosti, nikto okrem nás nebol a ešte telá kráľa a kráľovny.

„Austin?" šepla som s pohľadom upreným na zem. Akoto, že si ešte nič nevšimol, zaryto som odmietala uveriť, že to sním nič nerobí.

„Prosím, prepáč mi," vydral sa zo mňa zvláštny plačlivý zvuk. Cítila som na sebe jeho zmetený pohľad. Nútilo ma to cítiť sa previnilejšie.

„Čo ti mám prepáčiť?"

Sťažka som prehltla a pozrela sa za neho na telá kráľovského páru. V okamihu ma pustil a podišiel k jeho rodičom. Spadol na kolená, taký zúfalý pohyb som uňho ešte nevidela. Chytil jeho mamu za ruku. Celý jeho postoj vyzeral veľmi zraniteľne.

Opatrne som podišla bližšie a s ostychom sa dotkla jeho ramena. Ani sa nepohol, nič akoby bol socha.

„Prepáč mi to," oprela som si hlavu o jeho plece. Srdce mi zvierala neviditeľná ruka viny. Bolo mi ich ľúto a aj tých čo zabili moje šípy. Neviem, či sa s tým niekedy dokážem zmieriť. Zhlboka sa nadýchol. Jeho náhly pohyb ma vyľakal a odtiahla som od neho hlavu.

Nemala som čas vydať zo seba čo i len hlások. Prevrátil ma pod seba. Jeho smutné oči na mňa hľadeli, ale v skutočnosti nevideli.

„Nechcem tvoju ľútosť," v hlase mal hnev. Na pár sekúnd som zavrela oči.

„Viem, ako sa cítiš, Austin," šepla som. Snažila som sa o vyrovnaný pohľad, no smútok ma premohol a slzy mi zahmlili zrak.

„Nechcem tvoje slzy! Načo si sem išla! Odpovedaj, dopekla!" kričal na mňa.

„Chcela som pomôcť," slzy mi stiekli po lícach. V jeho očiach som zbadala väčší hnev ako predtým, no na chvíľu som tam zazrela aj smútok. Natiahol ruku k mojej tvári, no potom ju zaťal v päsť a buchol ňou pri mojej hlave.