Magic of dance (SK)

23. Kapitola

Pomaly som sa vliekla za Austinom uličkami zo živého plotu. Teplý večerný vetrík mi jemne udieral do tváre. Slnko už pomaly zapadalo. Smútok ktorý sa vo mne rozlieval rýchlejšie ako keď beží gepard. Pred tým ako som vyšla z izby som sa prezliekla do čierneho trička a polovičných legínsov.

Zapadajúce slnko mi na chvíľu zasvietilo do očí. Prižmúrila som oči, no to mi vytlačilo slzy nahromadené pod očnými viečkami. Nesnažila som si ich zotrieť moja mama by si ich zaslúžila. Však ona zomrela kvôli mne. Keby som tu nebola ja ona by žila. Objala som si ramená.

„Ela." frustrovane vydýchol a prehrabol si vlasy. „Vieš o tom že dokážem vycítiť tvoje emócie. Viem že sa trápiš a neviním ťa za to. No nemôžeš sa takto zožierať. Tvoja mama by to nechcela. Alebo to sprav aspoň kvôli mne. Nevieš si predstaviť aké je to keď prežívaš niečie pocity s tými svojimi.

,,Prepáč." zašepkala som. Môj hlas bol zachrípnutý.

Pretrel si rukou tvár. Rozmýšľal čo na to povedať. No to čo povedal ako prvé ma prekvapilo.
„El. Ty si taký truhlík. Neospravedlňuj sa keď nemáš za čo. Iba sa prestaň zaťažovať a trápiť. Viem že to nepôjde úplne ale aspoň to skús a prestaň na to sústavne myslieť. Ty za to nemôžeš dobre?" Pomaly som prikývla aj keď som tomu neverila. Snažila som sa smútok čo najviac zahnať.

„Výborne," usmial sa. „Zoberiem ťa bude to rýchlejšie." Nestihla som namietať a už ma zdvihol do vzduchu.

„Austin. Som ťažká." nepatrím k zrovna najľahším dievčatám. 62 kilogramov je už dosť veľa na prváčku na strednej. A ešte keď sa môžem porovnávať s trpaslíkom. Nie som chudá ale ani tučná.

„Ale nehovor." povedal posmešne a rozbehol sa dopredu. A naozaj sme tam boli skôr. O veľa skôr, menej než za dve minúty. Sme boli asi v pólke svahu vysokého kopca ktorý pokrývala zelená tráva. Nad nami bol akoby ďálší ale už menší zámok. Viedli doňho schody z oboch strán. Pod nami bola obrovská fontána a v diaľke sa črtalo sídlo. Školu odtiaľto ani nebolo vidieť taká bola malá.

„El. Tam hore sa staneš princeznou." usmial sa, ,,Mojou princeznou." krv sa mi nahrnula do líc. Potichu sa zasmial.

„Je tam kaplnka, korunovačná miestnosť a na poschodí tanečná sála a brána cez ktorú sa dalo kedysi dostať do kráľovstva na mesiaci. No teraz keď je kráľovstvo zničené a jeho obyvatelia na zemi sa brána nedá otvoriť. Väčšina pád dole na zem neprežila. Pár z nich poznám. Ale oni si už na svoj domov nepamätajú. Keď sa dostali na zem boli ešte bábätká. Stalo sa to veľmi dávno ešte pred tým ako som sa ja narodil. Takže sú všetci o takých približne 200 rokov starší." Potiahol ma za ruku dole na trávu. Ľahla som si a Austin po chvíli nasledoval môj príklad. Teplé steblá trávy ma šteklili na lícach. A slnko stále otravovalo moje oči a mierne zohrievalo moju tvár.

„Ak to bude niekedy možné rád by som ťa tam zobral." povedal po chvíli. „Mama mi rozprávala že to tam kedysi bývalo nádherné."

„Na tú korunováciu čo sa musím všetko naučiť?" Hlas sa mi na konci zlomil. Ja neviem či dokážem psychicky zvládnuť niečo také. Bude tam určite veľa ľudí alebo skôr upírov. A akoby toho nebolo málo vtedy sa budem musieť poddať svojmu osudu.

„Na korunováciu potrebuješ vedieť iba to ako sa správať a čo povedať. Potom po nej stačí keď sa naučíš vyjadrovať, všetko s etikety a naše dejiny. Nie je toho až tak veľa. Keď sa stanem kráľom bude to oveľa ťažšie." zaškeril sa. Som strachopud! Vynadala som si v duchu. Bojím sa už len toho učenia. Nech sa snažím ako sa snažím. Nedokážem sa mojej bojazlivej povahy vzdať. Jednoducho som to ja. Sama som prekvapená že som sa naučila držať jazyk za zubami. No i za to môže ten prekliaty narastajúci strach vo svete upírov.