Magic of dance (SK)

17. Kapitola

,,Nevystrelíš." vysmial ma upír. V jeho očiach nebola ani štipka strachu. Iba výsmech a červený odtieň dúhoviek. Natiahnutý luk sa mi v rukách triasol. Nechcela som vystreliť ale musela som. Zavrela som oči a vypustila šíp. Opatrne som otvorila oči. Šíp bol zaseknutý v kuse dreva na stene. Ale upíra nikde.

Začala som ustupovať. Vládlo tu absolútne ticho prerývané mojim nepravidelným a zrýchleným dychom. Nevedela som či sa mám tešiť s toho že som ho nezabila alebo sa báť že môže byť hocikde a nakoniec to tu budem ja kto umrie.

Jeho tvár sa objavila tesne pred tou mojou. Prudko som cúvla. O niečo som sa potkla a padala som.

Všade okolo mňa bola tma. „Takže Melanie. Austin tu teraz s tebou nie je." povedal duch z meča.

Mal pravdu nebol tu. Bola som sama. Hlava mala vtedy pravdu mala som ju poslúchnuť.

,,Neochráni ťa. Si vydaná na po spas mne. To znamená že ťa donútim vyslobodiť ma a potom ťa zabijem a tvoju krv si vychutnám rovno z tvojho krásneho hrdla." zašepkal. Ovial ma chladný vietor akoby duch prešiel rovno do mňa.

Moja myseľ sa zahmlievala a začínala ma neznesiteľne bolieť hlava. Nemohla som ovládať svoje telo.

Moje pery vyslovili nejaké nezrozumiteľné slová. Vtedy sa všetka otupenosť stratila. Predo mnou sa objavil upír s bielymi vlasmi a červenými očami bez dúhoviek a s malou zreničkou. Presvitali mu žili podobne ako profesorke Bellovej ale jeho mali tmavo čiernu farbu. Pery červené a z nich vytŕčali dlhé tesáky. Takéto niečo by som nepriala vidieť nikomu. Aj keď som sa mohla pohnúť už ma nič nedržalo akoby som primrzla na mieste. Posledné čo som videla boli tesáky približujúce sa k môjmu krku.

Prudko som sa posadila a snažila som sa lapiť dych. Tuho som zavrela oči aby som už nevidela pred sebou toho hrozného chlapa. No čo ma najviac desilo sa mi stále do kola prehrávalo v hlave.

Austin so mnou nebol. Hlava mala pravdu. Bolo to hlúpe.

Pomaly som prešla bosá k dverám. Z hodín na stene som zistila že je iba pol tretej ráno. S menším zaváhaním som dvere otvorila.

Na chodbe bolo tmavo ako v tej nočnej more. Po chrbte mi prebehli mrazivé zimomriavky. Rýchlo som prešprintovala chodbou až k prvým dverám.
Obzrela som sa naspäť. Rozmýšľajúc či sa nemám vrátiť vôbec som nerozmýšľala akoby moje telo prebralo nad sebou kontrolu.

Dvere najbližšie k mojej izbe sa otvorili. Nevidela som nič okrem Beiných očí. Opäť mali tú nahnevanú červenú farbu. Dlhšie som už ani nezaváhala a bez klopania vbehla do Austinovej izby.

Zobudil sa. V šere izby som videla ako sa načiahol po lampičke ktorá sa po pár zablikaniach rozsvietila.

Nevyzeral vôbec prekvapene že to ja. Dych sa mi zasekol v krku.

,,Poď ku mne. Ale samozrejme iba keď chceš." zašepkal. Už som mala na jazyku zápornú odpoveď. No moje nohy sa rozpohybovali k jeho posteli. Sakra to už si naozaj robí čo chce?

,,Poď ku mne dušička" povedal jemne. Obtočil si ruku okolo môjho pásu. A stiahol ma hneď vedľa seba. Nestihla som si ani všimnúť že ma zakryl perinou.

,,Tak a teraz mi pekne povedz dôvod tvojej neskorej návštevy."

,,Nočná mora.'' zašepkala som. Chápavo prikývol.

„Povieš mi o čom bola? Potom sa ti uľaví uvidíš." Nebudem klamať ani mu nič zatajovať. Keď už všetkým klamem on bude výnimka.

,,Najskôr som bola v nejakej miestnosti obloženej drevom. Držala som natiahnutý luk. Predo mnou bol upír s divnými na červeno lesknúcimi očami Vystrelila som ale netrafila som ho. Spadla som. Bola tam tma. Niečo ma ovládlo a donútilo povedať nejaké slová. A potom sa predo mnou zjavil upír. Oči mal bez bielok celé červené a s maličkou kruhovou zreničkou. Koža priesvitná s čiernymi žilami. A tesáky mu prečnievali cez dolnú peru. Vtedy som sa zobudila." všetko som mu skrátene porozprávala úplne tenkým hláskom. Zaborila som si tvár do rúk je tu ešte niečo.