Magic of dance (SK)

67. Kapitola- Sila víly

V hlave som mala úplný výbuch. Nevedela som čo robiť. Jediné čo som bola schopná vnímať bolo, že ma vlečú za ním. Niesli ma dole schodiskom zatiaľ čo som sa bezvýsledne snažila vzpierať. Cítila som Taurusovu temnú auru vznášať sa okolo mňa a pozorovať ma na každom kroku. Bola som pre neho ako lístok na slobodu. Lístok do života, bezo mňa to nešlo. A to ma najviac desilo, nevedela som si ani predstaviť ako to chcú dosiahnuť. Bála som sa čo kvôli tomu so mnou spravia.

Keď som spoznala známe kamenné steny a stovky mrežových ciel, ktoré už viac neboli prázdne. V jednej klietke som zbadala bojovníka, ktorého som poznala, pretože on mal za úlohu strážiť ma. Všetci do jedného mali zvláštne železné náhubky na ústach, aby nemohli hrýzť a ruky aj nohy pripútané k mrežiam aby sa nemohli pohnúť ani o centimeter. Bojovník sa na mňa pozeral s ľútosťou v očiach a prosbou o odpustenie. Nemala som mu čo odpúšťať, spravil čo mohol a nemala som mu za zlé, že ma nedokázal ochrániť.

Moros sa báli kráľovských bojovníkov, preto ich spútali najviac ako mohli. Báli sa, že by sa mohli dostať von zo železnej klietky, ktorá sa dala otvoriť iba z vonku. Zbabelci.

Pohnaná novou nádejou som sa odrazila zo zeme a rozštepom, ktorý som sa naučila vďaka tancu som oboch kopla. Nie som tu sama. Ak sa mi podarí otvoriť celu jediného bojovníka bude to dosť. V tejto chvíli som bola vďačná tým rokom čo som strávila v baletnej sále. V tejto situácii mi vypracované nohy od rôznych skokov len pomáhali.

Nečakali to a pustili ma. Súdila som, že Arman je silnejší, keďže má kráľovskú krv. Takže som druhému rýchlo vytiahla dýku spoza opasku a rýchlou otočkou ho porezala. Zúrivo na mňa zavrčal držiac si krvácajúce rameno, ktoré sa mu hojilo príliš rýchlo. Nemala som čas všímať si ho, už tak ho mám príliš málo. Rozbehla som sa k najbližším dverám, no skôr ako som sa ich mohla sotva dotknúť niekto ma zdrapil za vlasy.

Bol to Arman, ktorému tvárou prebehol nebezpečný tieň a červený odlesk v očiach. Nečakal, ani sa nenamáhal čakať na svojho komplica, ktorého rameno bolo už v poriadku a ťahal ma za vlasy dopredu. Od bolesti som sa snažila prekričať pásku. Vďaka slzám v očiach som ledva videla a potkýnala sa krok za ním snažiac sa nespôsobovať si väčšiu bolesť. Jeden krok za druhým som viac a viac nestíhala držať s ním tempo.

,,Kráčaj," zavrčal a pustil mi vlasy. Z ničoho nič ma prudko strčil dopredu, nečakala som to a tak po pár zúfalých krokoch som spadla. Pevne som zavrela oči a o chvíľu ucítila tvrdý náraz do zeme. Keďže som mala zalepené ústa vyšiel zo mňa len divný pridusený zvuk od bolesti. Dlho ma nenechali na pokoji, no teraz sa ma neobťažovali ani postaviť. Ktosi ma zdrapil za členok a niekam ťahal. Vďaka vlasom a slzám som vôbec nevedela, kde som, no mala som teóriu. Nemala som silu nejako protestovať, keď ma niekam odtiahol.

Mohol si so mnou robiť čo chcel. Cítila som ako mi pevne zovrel členok a zavrel ho do niečoho studeného. Počula som slabé cvaknutie, ktoré sa však odrážalo od holých kamenných stien. A potom ma nejaké ruky chytili za ramená a opreli o stenu len aby mi mohli zamknúť aj ruky. Slabo som sa pokúsila zaťahať o ťažké okovy, ktoré mi držali ruky pri hlave.

Okrajovo som registrovala ako si Arman čupol predo mňa a oboma rukami mi nežne odhrnul vlasy z tváre a založil ich za uši. Rýchlym pohybom ruky mi strhol pásku z úst skôr ako som stihla zareagovať. Štípalo to ako šľak, no bola som ticho a prudko do seba vdychovala vzduch, ktorého som mala doteraz až žalostne málo. Mala som pravdu som v tej istej miestnosti, kde zomrel bývalí kráľ s milovanou kráľovnou, Austinovi rodičia.

,,Pozri sa na mňa, maličká," cítila som na tvári Armanov dych a ledva odolala znechutenému straseniu sa. Prudko som vydýchla a pomaly k nemu zdvihla oči, do ktorých som dala všetok odpor, znechutenie a hlavne nenávisť. Nič iné si totiž nezaslúžil, zradil svoj druh a aj svoju rodinu. Bezhlavo túžil po moci, ktorá mu nepatrila.