Chybná

-2-

Dnes je deň sťahovania. V rukách držím poslednú škatuľu, ktorú idem vložiť do auta. Pozerám na steny, mojej teraz už starej, izby. Je nafarbená na staroružovo, vďaka tej svetlej farbe nie je poriadne vidieť miesta po obrazoch, posteli, či písacom stolíku, ktoré slnko nevyťahalo. Ak by som si mala vybrať jednu vec, ktorá mi bude chýbať, určite to bude moja izba. Práve tu som si preplakala nespočetne veľa hodín.

„Abigail! Čakáme už len na teba!" posledný krát som sa pozrela von oknom. Mala som výhľad akurát na záhradu. Cestou z izby som zastavila ešte pri dverách. Na oboch stranách bola stena zničená. Opatrne som prstami prešla po malých štrbinách. Pozrela som sa aj na moje zjazvené hánky. Bolo to niečo, vďaka čomu, som sa dokázala aspoň na chvíľu odreagovať. Nájsť dostatočný pokoj.

V aute som si sadla rovno ku Jacobovi. Krabicu som mala položenú na kolenách. Ja a Jacob sme sedeli úplne vzadu. Čo bolo dosť nepohodlné, keďže sme v sedem miestnom aute a zaberáme skoro celý kufor. Predo mnou sedel malý Daniel v autosedačke. Vedľa neho bola Chloe, ktorá si musela upraviť ešte make up, predtým než začne päť hodinová cesta.

Cesta bola hrozná, Daniel stále plakal, že chce byť doma, Chloe zase, že nechce sedieť pri tom malom uplakanom decku. Otec kričal aby sme boli všetci ticho. A potom začal aj s mamou, práve mne dávať prednášky o slušnom správaní. Pamätaj, že ak ešte niečo vyvedieš pošleme ťa na vojenskú školu! Mohla by si sa začať správať ako Chloe, je milá, slušná a hlavne nenosí tie potrhané nohavice.

Ja nenosím potrhané nohavice. Veľmi rada nosím trošku širšie. Nebudem predsa v nohaviciach natlačená. Neviem, že či hovorili potom ešte niečo, keďže som si dala slúchadlá.

Po piatich hodinách naše auto zastavilo pred nádherným obrovským domom. Obzerala som si ho asi dosť dlhú dobu keďže Jacob do mňa drgol, vraj sú už všetci dnu.

„Chloe, ty máš izbu vpravo hneď prvú na chodbe, Daniel má izbu vedľa nás. Jacob druhé poschodie a Abigail, tebe ostáva podkrovie. Kúpeľne sú na každom poschodí. Tak a teraz sa choďte zoznámiť so svojím novým domovom."

Chloe sa hneď rozbehla do svojej izby. Daniel išiel s otcom a mamou. Pozrela som sa na schody, ktoré viedli na druhé poschodie. Po boku s Jacobom som vyšla na druhé poschodie. Hľadám ďalšie schody, ktoré by ma dostali do podkrovia. No, žiadne tu nevidím, otvorila som prvé dvere na konci chodby a tam boli schody? Najskôr dvere, potom schody? Zvláštne. Vyšla som po nich hore a ocitla som sa v celkom väčšej starej izbe. Škatuľu som položila vedľa novej postele. Tá posteľ tu nevyzerala dobre, pretože jediné, čo rodičia spravili je, že mi sem doniesli novú posteľ. Vzadu som si všimla dvoje dverí. Podišla som k jedným, tie ukrývali kúpeľňu. Tie druhé skrývali prázdnu miestnosť, ktorá bude asi šatník.

Celú noc som nespala, proste sa mi nedalo. Raňajky som mala, už asi o pól šiestej, kým ostatní spali. Do izby som si zobrala potrebné veci, metlu, vedro a saponát. Veci a vlastne skoro všetko z môjho starého domu dovezú až o desiatej. Dovtedy mám čas na upratanie. V izbe je jedno menšie staré okno, ktoré som ledva otvorila. Začala som tým, že som ho umyla. Viem, že ho budem umývať aj nakoniec, ale bolo príšerne špinavé. Potom som sa presunula do nového šatníka. Vyutierala som prach z políc, pavučinu zo stien. Vyzametala a umyla dlážku. Presunula som sa do kúpeľne tam som vyumývala aj obkladačky, mali krásny mramorový vzor. Zrkadlo malo železný rám. Všetko to k sebe nádherne pasovalo, dokonca aj záves na sprche s celou kúpeľňou dokonalo ladil.

„Abi, si tu?" počula som Jacobov hlas.

„V kúpeľni."

„Čo robíš tak skoro hore? Veď je len pól siedmej ráno."

„Celú noc som nespala. Čo potrebuješ?"

„Mohla si kľudne prísť za mnou do izby. Tiež som celú noc nespal."

Už od detstva som chodila k Jacobovi do izby, cez búrku, po záchvatoch nervov, hádkou s rodičmi, vlastne vždy, keď ma niečo trápilo. On taktiež chodil za mnou, keď mal ísť na rande alebo sa porozprávať o tom ako sa mu darí v škole. Chodili sme síce na tú istú, no nestretávali sme sa tam.

„Aj ty si mohol prísť sem." uškrnula som a a zložila si gumené rukavice, položila som ich na okraj vedra.

„Moja izba je na tom o niečo lepšie."

„Ako to myslíš?" zbehla som do Jacobovej izby, naskytol sa mi pohľad na poriadne luxusnú izbu.

„Nespí sa tu, ale dobre, matrac je príliš tvrdý." preniesol so sarkazmom v hlase. Vždy vedel ako ma rozosmiať. On bol pri tom, keď boli na mňa rodičia hnusní.

„Nepáči sa mi." otočila som sa a pri odchode z jeho izby som mu drgla do ramena.

„Príliš tu cítiť rodičov." uškrnula som sa naňho a odišla. Vrátila som sa do svojej izby aby som mohla pokračovať v upratovaní.