Chybná

-19.-

Čakala som Jakea pred telocvičňou, kým sa osprchuje a dá dokopy po tréningu. Medzičasom vychádzali aj ostatní chalani z telocvične. Niektorí sa mi pozdravili, iní usmiali.

„Ahoj," povedal mi chalan s pekným úsmevom a zastavil pri mne.

„Ahoj," odzdravila som a dúfala, že pôjde ďalej.

„Pamätáš si ma? Na telesnej, bežal som popri tebe," fúúúú, jáj, už viem kto. Ten týpek, ktorého mi Jake odohnal.

„Áno, áno ty si ten s pekným úsmevom. Potrebuješ niečo?"

„A ty si celá krásna. Ja viem, že to bude asi trápne a, že sa vôbec nepoznáme, ale čo by si povedala keby ťa pozvem na rande?"

„Ja, prepáč ale nemyslím si, že je to dobrý nápad. Práve preto, že sa nepoznáme. A mimo reči, ja nerandím."

„Dobre, tak nie rande a čo tak kamarátsko-spoznávacie posedenie?" Chytil ma za rameno, čo mi bolo dosť nepríjemné.

„Prosím ťa, pusti ma. Vyzeráš ako fajn chalan, ale nemám o teba absolútny záujem. Prepáč," z jeho ako-tak milého výrazu sa zrazu vytvoril nahnevaný. Prešla mnou sila hrôzy, strachu. Ruka mu skĺzla na môj lakeť, ktorý silno stlačil a trhol mnou, až som bola v podstate nalepená na ňom. Aj ten malý kus odvahy čo som mala, bol rázom preč. Do očí sa mi vtisli slzy.

„Neviem čo si zač, ale pekne ma počúvaj moja milá, čo chcem to dostanem. A teraz chcem teba, takže sa snaž poslúchať, aby sa ti neprihodilo niečo zlé. Áno?" Druhou rukou mi začal prechádzať po stehne.

Pché?! Čo si tento hajzel dovoľuje! Rázom mnou prešla sila nervov. Záchvat.

Ruku som vytrhla. Pohľad som mala rozmazaný. Moje telo vydávalo neidentifikovateľné zvuky. Pravou rukou som sa na neho zahnala a vrazila mu rovno do sánky. Moje ruky lietali na jeho tvár. Mlátila som ho hlava nehlava. Rýchlosťou, ktorou som na neho útočila, nemal šancu sa uhnúť.

„Abigail!" Počula som vzdialený hlas, a potom som cítila tlak okolo brucha. Jake. Snažil sa ma odtiahnuť. Vrazila som mu lakťom do brucha aj do nosa. Tlak okolo brucha bol rázom preč.

DOSŤ TO BY STAČILO!

Akoby mnou prešiel elektrický prúd. Čo som to spravila? Preboha. Jaaaa, som nie, to nemôže byť pravda nikdy by som mu neublížila, nie Jakeovi.

Pozrela som sa na toho druhého chalana, ktorý bol na ceste preč, radšej ušiel.

Jake si držal nos a pritom na mňa pozeral. Slzy mi stekali prúdom dole lícami.

„J-jake prosím prepáč mi to." Cez plač ani neviem či mi bolo rozumieť. Nedokázala som mu pozrieť do očí. Sklamala som ho, veľmi. Určite ma nenávidí, akoby ma aj mohol mať rád? Veď som netvor!

„Abi, pozri sa na mňa," nedokázala som to, Jake sa začal ku mne približovať.

„Nechoď ku mne! Nechcem ti viac ublížiť. Jake prosím. Vidíš aká som, úplne chápem, že ma nenávidíš, že som netvor. Jake odpusť mi, prosím, zabudni na mňa."

Rozbehla som sa preč. Cez slzy som nevidela riadne na cestu. Počula som za sebou Jakeov hlas ako na mňa kričal. Utekal za mnou.

Podarilo sa mu, ma dobehnúť. Skočil mi pred cestu a ja som prudko vrazila do jeho tela.

„Nie, Abigail už nič také! Tentokrát len tak neujdeš. Nechcem aby si stále odo mňa utekala. Neviem, čo sa to teraz presne stalo. Ale chcem ti s tým pomôcť, a ako by som na teba mohol zabudnúť? Akoby som ťa mohol nenávidieť keď, do kelu Abigail, ja ťa ľúbim!" Svoje pery priložil na tie moje. Ovládla ma ďalšia emócia, na to, že prešla asi pól hodina ich už bolo veľa.

Oddala som sa bozku. Ruky som mu vplietla medzi vlasy. Jake zastonal, nie od toho, že by sa mu to páčilo, ale od tej bolesti toho nosa. Dočerta. Rýchlo som sa odtiahla.

„Prepáč."

„Prestaň sa mi už ospravedlňovať."

„Netečie ti krv?"

„Nie, nie len to trošku bolí ale to bude v poriadku. Ale poviem ti, že ranu vieš dať riadnu. Prečo si ho tam vlastne mlátila hlava nehlava?"

„On najskôr ma volal na rande a keď som povedala nie, tak ma zdrapil za lakeť, vyhrážal sa mi a ošahával ma."

„Ten, aggrr, nech mi len príde pod ranu!"

„Jake, kľud prosím, na dnes toho bolo už priveľa. Musím ti to celé dorozprávať." Chytila som ho za ruku a tiahla ho pomaly cestou ku mne domov.

„Ja mávam to už od detstva, sú to záchvaty nervov, je to skrat, ktorý neviem ovládnuť, vidím vtedy rozmazane, nevnímam skoro vôbec, je to akoby ma ovládal úplne iný človek. Odkedy ťa poznám mala som ho len raz a to bolo vtedy v jedálni. A nerátajme dnešok. Keď som s tebou akoby bolo všetko lepšie." Stisk na ruke ešte spevnil. Čakala som, že ma pošle kadeľahšie. Ale on zastal, otočil si ma ku sebe, pozrel mi do očí.

„Abigail, my to spolu zvládneme." Dal mi nežný bozk na čelo.

Teraz to viem na isto. Ľúbim ho.