Chybná

-20.-

Ideálny deň? Dnešok.

Váľam sa na posteli so svojou obľúbenou knihou. Popravde mám ju otvorenú, moje oči sledujú písmená, ale myseľ, tá je niekde úplne inde.

Sú to dva týždne čo sa vrátili rodičia. Mňa s Jacobom si otec jedno poobedie odchytil aby nám všetko povedal. Chloe a Daniel o šialenom ujovi nevedia. Súhlasím s tým, že to tak má ostať. Síce sa s tou malou potvorou nemusíme, ale predsa je to moja sestra. A Daniel, ten je ešte malý.

„Chytili ho tri mestá odtiaľto," hovoril otec, "mal prenajatú malú garsónku, polícia ma tam zobrala. Poviem vám bolo to niečo strašné. Všade mal povešané naše fotky. Kopa fliaš alkoholu a to nehovorím o tých liekoch. No teraz som sa uistil, že nás nenájde a, že už nikdy neujde. Poslal som ho na najlepšiu psychiatriu o tri štáty ďalej. Už je všetko dobré deti moje." Vtiahol nás do objatia, to bolo prvýkrát čo som zažila otcovské objatie.

Niekto mi zaklopal na dvere, čím ma vyrušil z rozmýšľania. Medzi dverami sa zjavila Jacobova hlava.

„Čau sestrička, mama sa pýta, či sa nejdeš s nami najesť do reštaurácie," tak teraz mi vybil dych. Nebolo nutné sa ma to pýtať druhýkrát. Rýchlo som na seba natiahla džínsy a voľnú blúzku. Zbehla som dole schodmi, kde som sa obula a rýchlo vybehla von, už všetci čakali v aute.

Na maminej tvári sa javil spokojný úsmev. Tak dlho som niečo také nevidela, normálne, že by som mohla tvrdiť, že nikdy.

„Prečo ide ona s nami?" s opovrhnutím sa opýtala Chloe.

„Pretože je to naša dcéra rovnako ako ty, a my vás všetkých veľmi ľúbime." Ocko dohovoril a v spätnom zrkadielku sa na mňa usmial. Úsmev som mu opätovala.

Zastavili sme v celkom luxusnej reštaurácií, cítila som sa troška zvláštne, že som mala na sebe džínsy, ale no čo už.

Objednali sme si a rozprávali sa o všeličom možnom. Spolu sme sa smiali. Len Chloe sa ku nám veľmi nezapájala. Cestou domov sme si v aute spievali, doma som poďakovala za krásny deň, predtým než som vyšla hore som sa vrhla okolo krku aj mame aj ocovi, zarazilo ich to.

Dala som si rýchlu sprchu, hodila na seba pyžamo, síce nie je ešte nejako neskoro večer ale pyžamo je proste pyžamo. Ako veľryba som sa hodila do postele a nahlas sa smiala. Som taká šťastná!

Celý svoj život som čakala na niečo takéto čakala.

Budem musieť spraviť ešte jednu vec a to povedať Jakeovi ako ho ľúbim. Poviem mu to, hneď zajtra! On pri mne stál stále. On ma chcel spoznať aj, keď som ho odmietala. To on môže za to, že svet vidím krajšie.

Ráno som do školy išla pešo. Tak som sa tešila, dnes je dokonca aj počasie pekné. Hľadala som Jakea, či ho náhodou neuvidím. Uvidela som ho. Ale stála pri ňom Chloe. Koketne sa na neho usmievala, jemne sa mu dotýkala ramena. Tá malá mrcha ho balí! Vstúpila som mňa strašná zlosť, keď sa jej pery obtreli o jeho ucho. Jake si ma ešte nevšimol, ale Chloe tá mala na mňa perfektný výhľad. Škerila sa na mňa.

Kľud Abi, kľud..

„No čo Abi, prídeš ma pozrieť dnes na zápas?" Spoza chrbta mi povedal Jacob. Videla som ako sa Jake otočil a zbadal ma. Venovala som mu posledný pohľad, v ktorom sa mi jasnila zrada a sklamanie, než som sa začala venovať Jacobovi.

„Počítaj som mnou, čo si myslíš, že by ste mohli vyhrať bez tvojej najväčšej fanynky?" usmiala som sa na neho.

„O druhej ťa tam čakám, nerád by som aby sme prehrali."

Jacob pokračoval ku svojej parte futbalistov. Ja som tam stála sama. Tá radosť sa pomaly ale isto vytrácala.

„Ahoj," za mnou som započula mne veľmi známy hlas. Jake.

„Čo si s ňou riešil?" Kývla som hlavou smerom k tej malej beštií.

„Prečo sa pýtaš? Ty žiarliš?" Na Jakeovej tvári sa začal tvoriť úsmev, no na mojej neboli ani náznaky.

„Odpovieš mi?"

„Čo sa stane ak nie?" Snažil sa so mnou zahrávať, no ja som na to nemala ani najmenšiu chuť sa s ním doťahovať. Chce sa hrať? Má to mať.

„To je úplne jedno, len som ti chcela povedať, že ťa dnes neprídem pozrieť, mám rande," neviem prečo som z úst vypustila niečo takéto. Ale bolelo ma každé jedno slovo. Po slovách čo som mu ešte ráno chcela povedať, akoby už neexistovali.

Na tvári mal nechápavý až nahnevaný výraz. Chcela som ho obísť, keď ma zachytil za ruku.

„Robíš si zo mňa srandu?! Ty a rande?!" Tá druhá veta ma riadne rozčúlila, možno to tak povedať ani nechcel. To som až taká špatná?

„Vieš čo Jake, prečo by som nemohla mať rande, to som, až taká špatná alebo čo?" V očiach sa mi objavili slzy. Ranilo ma to čo mi povedal. Určite si ranila aj ty jeho.

„Nemyslel som to tak. Nie si špatná." Chystal sa ešte niečo povedať, ale ja som nemala absolútnu chuť sa s ním rozprávať.

„Vieš čo Jake, nič nehovor," vydrapila som svoju ruku z jeho zovretia a vydala sa do budovy školy.

:)