Chybná

-15.-

Už je to týždeň od toho, ako som Jakea poslala od seba preč. V škole sa so mnou snažil skontaktovať, ale vždy som buď stihla ujsť alebo som ho proste odignorovala. Lámalo mi srdce, vidieť ho, trápiť sa. No presvedčenie, že ho ochránim, bolo oveľa silnejšie. Rodičia nám párkrát zavolali, budú preč dlhšie.

„Aby máš tu návštevu," vtrhol mi do izby Jacob, čím ma vyrušil pri popoludňajšom odpočinku.

„Kto tu je?"

„Myslím, že to musíš zistiť sama tým, že zodvihneš svoj tlstý zadok a dokráčaš dole," na tvári sa mu vytvoril priateľský úsmev.

„No dobre veď už idem," maozaj sa mi nechcelo ísť dole. Ale pokušenie, zistiť kto prišiel za mnou, je prisilné.

Zišla som dole a čakal ma tam Jake aj s cestovkou v ruke.

„Migail, okamžite sa obleč začína ti prvá hodina tréningu," hlas mal pevný, pod jeho rozkazovacím tónom ma až striaslo.

„Čo?"

„Nepočula si?! Či ideš trénovať v pyžame? Máš päť minút!" On to doslova kričal. Ale nepozeral na mňa, asi prvýkrát, keď sa so mnou rozprával nepozeral sa mi do očí.

„Ale veď-„ „Štyri minúty!"

Vybehla som hore do izby a hodila na seba tepláky, a jedno zo starších tričiek. Tenisky som si len nazula a bez šnurovania zbehla dole. Netuším prečo to robím.

***

Ledva dýcham, už asi dve hodiny sme v posilke. Jake na mne nešetrí. Keď som sa ho hocičo pýtala ohľadom toho prečo to robí, nikdy mi neodpovedal.

„Na dnes máš dosť, môžeš ísť domov," povedal to a chystal sa na odchod.

„Jake, stoj," úplne ignoroval moje slová. Pozviechala som sa na nohy a pobehla ku nemu. Chytila som ho za ruku, to ho donútilo zastaviť. Otočil sa ku mne a prvýkrát za dnešný deň sa mi zahľadel do očí. Jeho pohľad bol plný bolesti a lásky zároveň. Neviem čo ma to popadlo. Chytila som do rúk jeho tvár a bez váhania priložila pery na tie jeho.

Nečakal ani chvíľu a hneď začal spolupracovať.

„Prečo mi toto robíš?" po tvári sa mi spúšťali slzy.

„Prosím, neplač," pritiahol si ma viac do objatia. Plakala som mu na ramene, ani sama som nevedela dôvod svojho plaču. Všetky pocity teraz vyšli najavo. V podstate som úplne vybuchla. Jake ma držal v objatí, kým som vládala plakať. Odtiahla som sa od neho.

„Jake, prepáč mi, všetko mi prepáč. Bojím sa, že by sa ti mohlo niečo stať. Bojím sa toho, že keď o mne zistíš určité veci, len tak bez slova odídeš. Jake mám ťa veľmi rada. Ale nedokážem sa ti úplne otvoriť. Nedokážem sama sebe pripustiť určité veci, ktoré sú pravdou," každé moje slovo hltal. Jeho objatie sa spevnilo.

„Abigail, chcem ťa, tak veľmi ťa sakra chcem. Niečo ma ku tebe tiahne. Už od prvého momentu. Nehľadíš na mňa ako ostatné baby. Berieš ma takého aký som. Som ochotný akceptovať tvoje tajomstvá, no neviem ako dlho. Keď si ma od seba poslala preč, j-ja nevedel som čo mám robiť. V živote ma nikto neodmietol. Chcem ťa chrániť. Chcem byť s tebou. Chcem ťa cítiť, Abigail. Neviem si predstaviť byť bez teba," opäť som svoje pery priložila na tie jeho. Stal sa mojou drogou.

Chvíľu sme stáli ešte v objatí. Ja celá spotená od tréningu, ktorým ma Jake utrápil.

Chystali sme sa, že pôjdeme pomaly domov. No prvý problém nastal, keď sa mi nedali otvoriť dvere.

„Jake? Ty si zamkol?"

„Teraz sranduješ však?" Podišiel ku dverám a snažil sa ich otvoriť, no ony sa nepohli. Pár krát do nich buchol, no nakoniec to vzdal.

„Niekto nás tu musel zvonka zamknúť." Vážne? No to by ma nikdy nenapadlo. Páni. Geniálna poznámka.

Trčíme tu už dobrých pár hodín. Som hladná a treba mi ísť na toaletu. Najviac ma hnevá, že tu nemám mobil a Jakeov sa akoby nanešťastie vybil. Von sa stmieva. Napadlo ma, že by som mohla preliezť oknom, no je príliš malé. Sedím schúlená v Jakeovom objatí. Tu v jeho objatí sa cítim aspoň trošku bezpečne.

„Jake ja chcem ísť domov," zúfalosť v mojom hlase presahovala akékoľvek náznaky môjho normálneho hlasu.

Jedno šťastie je, že sa nebojím uzavretých priestorov. Myslím, že to by som sa tu už načisto zbláznila.

„Ja tiež Abi, ja tiež," Jednoducho mi odpovedal, tiež na pokraji síl. Snažil sa tie dvere aj vyraziť ale žiaľ, nepodarilo sa mu to.

Oči som už mala zatvorené a ostávalo mi iba pár sekúnd, pred úplným prepadnutím sa do spánku. Zrazu zámka cvakla. Hlava mi nesmiernou rýchlosťou vymrštila na hor. Skoro som trafila Jakea. Obaja sme sa na seba prekvapene pozreli. Jake išiel prvý aby skontroloval, či sa nám to ozaj iba nezazdalo. Stlačil kľučku a dvere sa otvorili. Pocit slobody, ktorý mnou prešiel sa nedá ani opísať.

Bez rozmýšľania som sa rozbehla von z telocvične. Von sa mi naskytol pohľad na hviezdy, bolo to to najkrajšie čo som mohla v tú chvíľu vidieť.

Jake povedal, že ma odprevadí domov, keďže je už noc a von sa potulujú kadejaké zvery. Pred dverami do domu stál Jacob, nečakal ani sekundu a hneď sa vrhol na Jakea, vykrikoval rôzne nadávky a mlátil ho hlava nehlava. Jake sa snažil ho od seba odstrčiť čo sa mu nakoniec aj podarilo. Vtedy som tam nabehla aj ja a chytila sa Jacoba pevne, aby sa na neho už nemohol znova vrhnúť.

„Jacob, sakra si ty normálny?! Čo to robíš?!"

„Kde ťa tento hlupák držal?! Čo ti spravil? Kde si preboha tak dlho? Pusti ma nech ho zabijem!"

„Som v poriadku, niekto nás zamkol v telocvični."

„Ten bastard. Veď mne prišla esemeska," Jacob vybral z vrecka mobil. A ukázal nám tú esemesku.

Skús si nájsť sestričku- Jake

„Jacob, ale toto nie je Jakeové číslo."

„Abi, obehol som asi celé mesto, nevieš si predstaviť ako som sa bál, že ti ublíži." V tomto momente ma už Jacob objímal.

Všetci traja sme vošli dovnútra kde nás čakalo nemilé prekvapenie. Celý dom bol rozhádzaný. V kuchyni boli riady porozbíjané. Rodinné fotky pohádzané po zemi.

Jacob dostal ďalšiu esemesku.

Ďakujem, že som sa u vás mohol porozhliadnuť, máte to tam veľmi pekné <3

To bol plán. Toto všetko bol len plán. Aby sa nám dostal do domu. Vie s nami dokonalo manipulovať. Vedel čo zaberie na Jacoba. Nikto z nás troch nemal tušenie čo ku tomu povedať.

„Moja izba!" Vyletela som hore po schodoch, izba bola v dezolátnom stave. Prvé čo mi napadlo hľadať bol zápisník, no po ňom stopy nikde. Musel mi ho zobrať. Mám v ňom v podstate všetko!

„Muselo mi to zobrať zápisník."

Prehľadali sme ešte ostatné miestnosti, či niečo nezmizlo, ale vyzerá to, že už nič viac. Je neskoro v noci, zajtra musíme dať s Jacobom dom do kopy. Odmietam túto noc spať sama. Jake už išiel domov, tak som sa nasťahovala ku bratovi.