Chybná

-12.-

Rodičia boli v škole veľmi dlho. Nastúpili do auta a obdarili ma pohľadom, nebol to ten čo vždy. Tentokrát som v ňom nevidela hnev. Skôr ľútosť.

Otec naštartoval auto a išli sme domov. Cesta prebehla v tichosti, moje myšlienky spolu so srdcom bili ako splašené.

Jacob išiel do svojej izby so slovami aby som prišla za ním. Ale najskôr som sa chcela porozprávať s rodičmi.

„Mami, oci?" vzhliadli ku mne, čím mi naznačili aby som pokračovala.

„Prečo som ja čierna ovca rodiny, prečo mám len ja takú smolu, prečo máte ostatných súrodencov radšej ako mňa a prečo mi niekto robí zo života peklo?" Opäť som mala slzy na krajíčku. Ani neviem ako som všetko zo seba dostala.

Mama mi nič nepovedala, ale aj ona mala oči zaliate slzami. Bez slova ku mne pristúpila a objala ma, otec tak isto.

„Prepáč mi to dcéra moja, prepáč mi všetko zlé čo som ti kedy povedala alebo spravila. Ľúbim ťa, veľmi ťa ľúbim, my obaja. Netuším, kto to v škole robí ale my to zistíme dobre? Dúfam, že nie je neskoro aby som mohla byť matkou akú si zaslúžiš," čo? Robí si zo mňa srandu?!

Ešte chvíľu sme sa objímali a potom som šla hore, nemala som chuť ísť za Jacobom, som nehorázne unavená. Zvalila som sa do postele, teraz ma vôbec netrápi kto mi to peklo robí, skôr čo sa to stalo s mojimi rodičmi. Chcela by som vedieť čo im povedal riaditeľ. Nie so si istá ale vidím malú nádej na lepší vzťah s nimi? Alebo je to nejaký ich plán? Bolo by krásne keby sa môžem budiť ráno s tým, že keď zídem schodmi bude ma tam čakať milujúca rodina.

Jemné klopkanie ma prebudilo z môjho snenia, dnes ma nikto nenechá na pokoji. Do vnútra vošla mama. Celkom ma to prekvapilo, nikdy nebola v mojej izbe.

„Čo si prosíš?" posadila som sa na posteli. Ona si sadla na jej kraj.

„Viem, že si o mne určite myslíš mnoho zlého. A viem, že mi nebudeš vedieť len tak ľahko odpustiť. Celý život som chcela aby moje deti boli priam dokonalé. Dcéry by boli mladé dámy a synovia džentlmeni. Snažila som sa o to veľmi. Až som vôbec nebrala ohľad na to, že ti tým kazím život. Nenechala som ťa byť samou sebou. V podstate som ťa brala ako bábku. Som mizerná matka viem to, je smutné, že som to pochopila až dnes, keď sme sa aj s tvojím otcom rozprávali s riaditeľom. Vždy som ťa mala za tú čo to zlo pácha, nie za tú druhú. Veľmi ma to mrzí Abi. Chcem byť dobrou, chcem byť matkou akú si zaslúžiš," oči mala stále zaliate slzami. Tentokrát som ju stiahla do objatia ja. Bude to skúška pre nás obe, aj pre mňa aj pre moju matku.

Budem dcéra, ktorú si táto žena zaslúži? Cítim, že s jej podporou by mohli všetky veci dopadnúť veľmi dobre. Akoby som sa nachádzala v sne, všetko sa riešilo príliš ľahko. 

***

Večer za mnou prišiel Jacob, až teraz som si ho odkedy sme sa odsťahovali, poobzerala. Vyšportovaná postava, idol väčšiny dievčat. Tmavé vlasy mu padali do tváre, jeho oči pôsobili veľmi unavene a zranene, už si ani nepamätám kedy som v nich videla tú detskú radosť, i keď je z neho chlap, vždy tam mal iskru. Málokedy rozmýšľal rozumom, vždy uprednostnil srdce. 

„Abi, môžeme sa porozprávať?" sadol si ku mne na posteľ, oboma rukami si pretrel tvár od unavenia.

„Jacob, neviem čo sa to deje, ale chcem aby to skončilo. Neviem, komu som čo spravila. Ale zaprisahávam sa, že mňa si môže ničiť koľko chce, ale ak sa dotkne mojej rodiny alebo kamarátov. Vlastnoručne ho, či ju, roztrhám a pohádžem po celej učebni chémie!" rozhorčenosť v mojom hlase neznačila ani trošku strachu. V tejto chvíli som stopercentne rozhodnutá, daného človeka nájsť, nech sa deje čokoľvek.

„Chápem ťa, chcem ti povedať, že to začalo asi mesiac pred presťahovaním sa. Ale vždy to boli len SMS, nikdy nič viac, a už vôbec to nepísalo tebe. Myslím, že musím začať pátrať od znova. Claire by ti neublížila, ani by sa ti nevyhrážala, veď ste si vždy tak dobre rozumeli."

„To je pravda, ale ona už nie je taká ako bývala, Jacob veľmi jej smrť Lucasa ublížila. Zbláznila sa z toho, ktovie aká je teraz. Ale podľa mňa je ešte stále na psychiatrii a pochybujem, že odtiaľ môže posielať výhražné SMS, a lepiť po triedach moje fotky." Ku tomuto mi nedodal nič, iba ma objal. Dal mi veľkú súrodenecké objatie, ktoré som tak zúfalo potrebovala.

Na stolíku mi zavibroval mobil. Jacob ho rázne chytil do ruky a pozrel si správu, zatváril sa veľmi zvláštne, až ma to vydesilo.

„Abigail?! Kto je Jake? Hmm?" hneď ako povedal Jakeovo meno som mu mobil vytrhla z rúk. Odignorujúc ho, som študovala správu, ktorú mi poslal. Pýtal sa či som v poriadku. V tom mi prišla ďalšia správa, že stojí pred domom a čaká na mňa. Z postele som vystrelila neuveriteľnou rýchlosťou a náhlila sa k oknu. Ozaj tam stál. Vybehla som z izby rútiac sa dole schodmi až von. To, že som bosá som si uvedomila, až som stála pri ňom.

Hneď ako ma zbadal sa mu v očiach zaiskrilo. Išiel ma objať, ale prerušil ho Jacob.

„Takže ty si Jake," Jacob sa správal veľmi ochranársky. Podišiel ku Jakeovi a obzeral si ho z blízka, vyzeral dosť desivo. Ale i on ako ja bol bosí. My sme teda rodina.

„Áno, som Jake, ty budeš Jacob, bil si sa s mojím nevlastným bratom. Rád ťa spoznávam." Jake ku nemu natiahol ruku na znak pozdravu. Jacobov desivý pohľad vystriedal širokánsky úsmev, a ruku mu podal taktiež. Otočil sa na mňa.

„Tento chlapec sa mi páči, a vieš kedy by sa mi páčil ešte viac? Keby nebol v tvojej prítomnosti." Uh. Toto nebolo veľmi pekné od neho. Hlavu otočil späť k Jakeovi.

„Ak jej spravíš niečo zlé, ak jej zlomíš srdce, tak pamätaj, že ja si ťa nájdem. Aj v noci, aj na konci sveta." On si myslí, že mi spolu chodíme alebo čo?

„Tak to by stačilo Jacob.  Jake ma začal učiť boxovať, je to môj jediný kamarát na škole a utopil môj zápisník. Moje srdce je na mieste, celé."

„Učil boxovať?" Sakra, toto som mu nechcela povedať.

„Neviem o čom to tu trepeš, nič také som nepovedala!" snažila som sa ako tak brániť, ale proti Jacobovi nemám ani najmenšiu šancu.

Jake mal z nás veľmi dobrú zábavu.

„Nechcem do toho liezť, ale vlastne som sa prišiel opýtať, že ako na tom si Migail. Celý deň sa o tom v škole rozprávalo." Môj skvelý bráško vybuchol smiechmi.

„Mig-gail? Migail? To-o je strašné." rehotal sa ďalej. Ha ha ha veľmi vtipné..

Chcela som mu na to niečo odvrknúť, ale všimla som si neďaleko parkujúc auto so stiahnutým okienkom a vytŕčajúcim fotoaparátom. Neviem čo im to napadlo, rozbehla sa smerom na auto.