Chybná

-4.-

Celú noc som si sušila mesačník fénom. Atrament nezmizol! Strany sú síce poznačené vodou, no to mi nevadí. Stále rozmýšľam ako to, že som to zvládla, udržala som svoje nervy. Je to neuveriteľné. Dnes plánujem ísť znova do toho parku.

Po obede som vystrelila z izby smerom ku dverám, zrazila som sa s Chloe, ktorá po mne začala bľačať, ale bolo mi to úplne jedno.

Znova som si sadla na tú istú lavičku, vybrala zápisník, no tentoraz som si dala pozor na to, aby mi nespadol do vody.

Bola som tam už celkom dlho. Zodvihla som sa z lavičky a odišla. Park bol celkom veľký, tak mi napadlo sa po ňom ešte poprechádzať. Stretla som psičkárov, ľudí ktorí relaxovali pri čítaní, či kreslení. Je to tu naozaj pekné.

Ako som šla ďalej, došla som k vonkajšej telocvični. Vyzeralo to, že tam má niekto tréning. Dvaja chlapci ktorí boli oproti seba. Na rukách mali boxerské rukavice. Bili sa. Ale bolo to zvláštne. Nie ako keď ja mám amok, alebo keď sa bijú na ulici, tieto údery mali presne vymerané. Vedeli čo majú spraviť. Boli sústredený, predpokladali čo spraví ich súper. Vedeli sa dokonalo s prehľadom vyhnúť letiacemu úderu. Fascinovali ma. Svaly, najmä na rukách sa im pekne napínali, keď dávali úder alebo sa bránili.

Jedného tvár mi bola nehorázne povedomá. Nespoznávala som ho, až do kým sa na mňa nepozrel. Prenikavo modré oči zo včera. Nebolo dobré, že sa na mňa pozrel, lebo v momente schytal ranu priamo do ľavej strany sánky. Vtedy sa náš očný kontakt prerušil a ja som si uvedomila, že je najvyšší čas odísť.

„Počkaj! Zastav prosím ťa," opatrne som sa otočila na päte. Zrazu stál tesne pri mne. Keď sme teraz stáli obaja v kľude pri sebe, nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Bála som sa.

„Smiem vedieť tvoje meno?" Záporne som pokrútila hlavou. Nechcem aby ma niekto poznal.

„Ehm, dobre. Ja som sa ti chcel ospravedlniť za včerajšok. Je mi vážne ľúto tvojho zápisníka a aj toho, že som ťa vydesil."

„V poriadku."

„Vieš, som tu dosť často ale, ešte nikdy som ťa tu nevidel."

„Mohlo to tak ostať. Prepáč, musím ísť domov."

Odišla som a nechala som ho tam stáť s nechápavým výrazom. To, že ma tu nikdy nevidel. Malo to tak ostať. Najradšej by som bola, keby ma nikto nikdy nevidel. Všetko by bolo ľahšie.

Doma ma už čakala mama, že čo som spravila Chloe. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula na ráno. Neviem, čo jej tá malá beštia nahovárala, ale proste sme do seba iba narazili.

***

Škola. Prvý deň školy. Nejde o to, že by sa mi tam nechcelo ísť ale skôr o to aké to tam bude. Nemám veľmi v láske, keď si musím na niečo zvykať. A ak si dobre pamätám tak táto škola má dosť ťažké pravidlá. Nie, že by som na minulej škole bola niečo ako bad-girl, príšerný názov, ale mala som už pár problémov, najmä keď ma niekto rozčúlil.

Obliekla som si béžové nohavice s vysokým pásom, do toho som zagabala obyčajnú bielu košeľu a prehodila cez seba rifľovú bundičku, ktorá mala na sebe rôzne nášivky. Zobrala som si svoj obľúbený ruksak a zbehla do kuchyne, kde počkám na ostatných. Prvý deň do novej školy nás chce všetkých odviesť mama. Povedala by som, že nechápem prečo, ale veľmi dobre to viem. Bude nás poučovať. No, nie nás, ale zväčša mňa. Abigail Mia nie, že niekomu budeš odvrávať. Neopováž sa pridať k skupine chuligánov. A bodaj ti ak znova niekoho zbiješ! Vieš, s akou hanbou som šla do školy?! To je len malá časť toho čo mi vraví prvý deň cestou do školy.

Rok čo rok si opriem hlavu o okno auta a spomínam na to ako som sa cítila. Napríklad, keď som profesorke vykydla na hlavu obed za to, že na mňa začala kričať, či sa nemienim učiť a prečo nie som ako môj brat. Skrátka ma to naštvalo a ona mala nejakou tou náhodou dozor v jedálni. 

V ten deň sme mali cestoviny so syrom. Dostala som za to týždeň pomoci v školskej kuchyni. Najlepšie na tom bolo, že sa mi tam zapáčilo. Umývať riady síce nebola tá najväčšia zábava, ale kuchárky boli veľmi milé. Dokonca ma pochválili za to, prečo som tam skončila. Vraj si to profesorka zaslúžila.

A to, že som niekoho zbila bola tiež pravda. Bolo to ešte na základke. Jeden chlapec sa mi nehorázne páčil, pre mňa to bola prvá láska. On si zo mňa škaredo vystrelil a strápnil ma pred celou školou. Vtedy som dostala ten môj záchvat a proste som ho zbila. Možno by mi to aj nejakým spôsobom prešlo, ale iba v tom prípade ak by to nebol riaditeľkin syn. Abigail ty si teda vieš ale vyberať.

V ten deň som sa zaprisahala, že sa už nikdy nechcem zaľúbiť. Vtedy som sa do seba uzatvorila ešte viac.

Auto zastavilo pred budovou, ktorú som pred dvoma dňami obchádzala. Ja a Jacob ideme do tejto školy. Chloe má školu hneď oproti. Ku tomu máme spoločnú jedáleň. Určite si nájde skupinku rovnako zmaľovaných dievčat. Jacob určite zapadne do futbalového tímu.

A čo bude so mnou? Futbal hrať neviem, nejako zvláštne sa nemaľujem dokonca nehrám ani na žiadny hudobný nástroj.

S Jacobom sme dorazili do riaditeľne, dalo by sa o nej povedať, že bola skrytá. Kto by sakra dával riaditeľňu vedľa upratovačiek, na konci chodby? Zaklopali sme a vošli do celkom veľkej miestnosti, kde za pracovným stolom sedel postarší pán. Tipujem to tak, že to bol riaditeľ.

„Dobrý deň som Jacob Smith a toto je moja sestra Abigail."

„Oh, áno. Posaďte sa prosím. No takže pozeral som si vaše zápisy z predchádzajúcej školy a musím uznať, že čo sa týka dochádzky tak v nej ste vzorní. Len Vy Abigail tu máte miestami pár záznamov. Ale ja dúfam, že na našej škole nebudete mať žiadne." To sa ešte uvidí.

Dal nám ešte nejaké papiere aj s mapkou a poslal nás do našich tried. Našla som ju celkom rýchlo, keďže nebola ďaleko od riaditeľne. Dúfam, že aj Jacob mal také šťastie. Opatrne som zaklopala na dvere a počkala kým sa ozve ďalej, lenže nič som nepočula. Tak som proste otvorila dvere.

Všetky pohľady boli upreté na mňa. Ako inač. Som proste „tá nová".

„Mladá slečna meškáte už 10 minút. Dúfam, že máte vhodnú výhovorku inač Vás pošlem k riaditeľovi." Ej, to je ale milý profesor. Čakala by som nejakého starého dedka a nie tridsaťročného ufrfľanca.

„Som tu nová."

„Aha. Tak potom si sadnite na voľné miesto a dávajte pozor!" Oukey. Presunula som sa asi do stredu, a sadla si vedľa nejakého dievčaťa čo malo v ušiach slúchadla.

Hodina nedopadla, až tak zle. Síce profesor stále kričal, ale zjavne to bolo všetkým jedno.

Teraz som stála sama na, asi nekonečnej chodbe a nevedela ako ďalej. Mala som síce mapku, nuž vôbec som sa v nej tentokrát nevyznala. Keď som šla na prvú hodinu chodby boli prázdne bolo to jednoduché ale teraz? Všade sú študenti. Mám mať biológiu niekde na druhom. No ako sa tam dostanem netuším.

Vybehla som na druhé poschodie, kráčala som tesne popri stene a obzerala po každých dverách. Akurát zazvonilo na hodinu a ja som zbadala tie správne dvere. Trieda už bola plná a jediné voľné miesto bolo vzadu pri nejakom chalanovi, ktorému som nevidela do tváre.