Chybná

-3-

Ako posledné som zotrela šmuhy, ktoré ostali na okne. Odložila som náradie a zbehla dole, už dorazil nákladiak s vecami. Posledné dve krabice boli moje, myslela som, že ich mám okolo päť. Super. A šofér si zjavne nevšimol, že si ich vyberám, chcel zavrieť nákladiak.

„Nie. Počkajte ešte ja!" trhlo ho až odskočil asi meter do strany, a potom spustil do mňa krik, že čo kradnem. V tom z domu vybehla mama a keď ma zbadala, len si ťažko povzdychla.

„To je moja dcéra, ospravedlňte ju, asi sa hrá na neviditeľnú."

Vyšla som z nákladiaku a vybehla hore. Jednu škatuľu mám ešte pred domom. Musím ísť po ňu.

„Abigail Mia! Totálne si sa zbláznila? Robiť mi problémy, ešte aj pred šoférom nákladiaku?!"

„Bola som si len pre krabice, keďže ste mi ich nevyložili. Nekrič po mne!" mám strašný zlozvyk, že keď po mne niekto kričí začnem kričať aj ja. S nervami som vybehla hore schodmi. Škatuľu som  hodila na zem. Potrebovala som si do niečoho udrieť. Najbližšie bola stena.

„Abi! Prestaň!" Jacob. Celá roztrasená som sa naňho otočila a nevydržala som. Hodila som sa mu do objatia. Všimla som si, že pri ňom ležia tri škatule. Zdvihla som hlavu.

„Ja som ti ich doniesol, no nestihol som ich vybrať všetky. Chceli ich tam nechať," objala som ho ešte viac. Je ako môj strážny anjel.

***

Hurá. Dnes mám voľný deň. Všetky tvoje dni sú voľné! Zmĺkni! To je pravda, ale dnes som už o pól deviatej vyrazila z domu. Idem na celodennú obhliadku mesta.

Zbalila som si do ruksaku mikinu, peniaze, vlastne kreditku. Rodičia sú dobrí aspoň v tom, že nám doprajú peniaze. Spravila som si rožok. Naplnila fľašu a odišla. Mame som oznámila, že dnes budem celý deň preč. Hneď potom ako mi vynadala za ten nákladiak.

Oblečené som mala široké farebné nohavice a jednoduché biele tričko. Na oči som nasadila okuliare.

Práve som prešla cez námestie. Pomaly sa blíži už dvanásta hodina, obed, a ja začínam byť hladná. Mám síce rožok, ale mám chuť na pizzu. Vošla som do prvej pizzerie, ktorú som zbadala. Sadla som si dozadu a čakala, kým mi donesú jedálny lístok. Objednala som si pizzu a na pitie džús. Celkom ma prekvapuje, že som nestretla, až tak veľa ľudí. Na to aké je to mesto veľké, som ich stretla dosť málo. Asi budú v práci, ty múdra hlava! No to mi nenapadlo. Vlastne napadlo.

Pizza bola výborná. Zaplatila som a bol čas ísť ďalej.

Akurát prechádzam okolo školy, do ktorej asi nastúpim. Už o dva dni. Nijak sa neteším. Ale nejako to hádam zvládnem. Ak nie škola, tak rodičia. Takže to je asi jedno. No, možno pôjdem radšej do tej školy.

Sadla som si na múrik pri škole. Skúsim si tipnúť, že práve im skončilo vyučovanie. A mám to z toho, že z dverí sa rad radom vyrucovalo asi štyristo tínedžerov. Čo štyristo, určite ich bolo okolo šesťsto. Tak fajn, školu som už videla je čas ísť ďalej.

Zastavila som sa až v parku pri jazierku, sadla som si na lavičku a vybrala z ruksaku zápisník. Je to niečo ako môj denník. No skôr mesačník. Z ruksaku ho nikdy nevyberám, iba keď ho dávam prať. Ruksak samozrejme, nie zápisník. Kreslila som bláznivé čarbanice. Raz začas som napísala slovo, to ktoré ma napadlo. Ktoré niečo vystihovalo

„Chybná? Smiem vedieť, čo to znamená?" zaznelo mi za chrbtom. A priznajme si to. Zľakla som sa. Pri mne nie je na dennom poriadku, že mi za chrbtom znie cudzí mužský hlas. A k tomu ešte mi aj kuká do zápisníka.

Samozrejme, že pri mojom zľaknutí som z lavičky vystrelila na rovné nohy. Lenže moje ruky s tým nejako nestíhali, tak mi za trest poslali zápisník do jazierka. A čo nespravím ja? Vrhnem sa do jazierka po zápisník. Po kolená v studenej a nie zrovna čistej vody. Zápisník vyberiem, je celý premočený. Ja len dúfam, že mi nezmizne atrament.

Pomalým roztraseným krokom som vyšla z jazierka. Odignorovala som ruku, ktorá mi chcela pomôcť vyjsť. Prosím, Abigail Mia, udrž svoje nervy. Ukľudni sa. Teraz pôjdeš pekne domov a zabudneš na tento zlý deň. Zobrala som do rúk ruksak a chystala som sa odísť.

„Si-i v poriadku?" otočila som sa na dotyčnú osobu. Zahliadla som prenikavé modré oči. Usmiala som sa.

„Áno." a odišla som. J-ja som to dokázala.