Chybná

-10.-

Už som skoro končila s umývaním dlážky v telocvični, keď mi tam Jake nabehol v špinavých teniskách. Miesto toho aby som na neho nakričala som po ňom šmarila špinavú handru, ktorou som utierala lavičky. Handra bola vlhká a špinavá, a na moje šťastie som mu trafila tvár. Jeho pohľad budem mať ešte dlho ale naozaj dlho v pamäti. Normálne som sa ho začala báť. Pomaly sa ku mne približoval, ja som reflexívne cúvala. Jeho oči sa vpíjali do tých mojich, prisahám, že ani nežmurkol! Zrazu som narazila chrbtom o stenu. Bol pri mne veľmi blízko, jeho dych sa mi opieral o tvár. Jeho pohľad mi naháňal mráz po chrbte.

„Tak ty ideš po mne hádzať špinavé handry?"

„J-ja.."

„Och, moja milá šetrí slovami, za toto ti dám dnes na tréningu zabrať." V tom momente sa jeho strašidelný pohľad zmenil na šibalský, ja som sa vystrašila ešte viac.

Odstúpil odo mňa krok, aby som mohla doupratovať, samozrejme, tie jeho stopy som len tak akože utrela, nechcelo sa mi to umývať znovu.

„Abi?" Akurát som dvíhala zo zeme vedro s vodou, otočila som sa s ním na Jake.

„Prosím?"

„Ešte ti niečo dlžím," v momente ako to dopovedal mi na vlasoch pristála už predtým zmienená handra. Nevedela som, že či mám plakať alebo sa smiať. Ale viem jedno, vlasy si budem musieť umyť minimálne trikrát.

**

Vyšli sme von. A vybrali sa smerom na park.

„Eh, Jake ale nejdeme do parku však, tam by nás mohol niekto vidieť."

„Nie, nie prejdeme cez park a tam mám telocvičňu, a mám pre teba malé prekvapenie."

„Aké prekvapenie?" On sa len typicky usmial a záporne pokrútil hlavou na náznak toho, že mi to nepovie. Celú cestu do telocvične som sa to z neho snažila dostať ale on nič. Tvrdohlavec.

Prišli sme k veľkej budove, vyzerala dosť staro. A hlavne vyzerala, že je zatvorená.

„Ehm, Jake ale dnes nie je otvorené."

„A to kto povedal?" Z poza chrbta vytiahol kľúče. Ten chalan ma čím ďalej tým viac prekvapuje.

„Skade máš tie kľúče?" Dúfam, že ich neukradol.

„Nooo, niekto tu je možno synom majiteľa tejto budovy," pozrel na mňa šteňacím pohľadom.

„Počkať, počkať, to si len tak tatkovi zobral kľúče?"

„On mi ich často požičiava, a dnes som mu niečo sľúbil. Poďme dnu."

„Ešte chvíľku počkaj, vtedy keď pršalo a vy ste mali tréning v školskej telocvični, prečo nie tu?"

„Tu sa vtedy maľovalo, a bol to môj nápad mať tam tréning."

„T-ty jeden..."

„Áno aj mne sa s tebou dobre vypráva, ale nebojíš sa, že by nás tu niekto mohol vidieť?" Nemo som prikývla a vošli sme dovnútra.

Jake rozžal svetlá a mne sa naskytol pohľad na chodbu. Na pravej strane boli šatne, na ľavej telocvičňa, ale my sme pokračovali stále ďalej. Abi toto bol sprostý nápad, vôbec ho nepoznáš. Začala som mať strach. Zastavila som sa na nejakých schodoch ktorými sme schádzali.

„Dobre, ak mi teraz presne nepoviem kam ideme, tak odchádzam. Je to desivé," pochopil z môjho pohľadu, že to myslím smrteľne vážne.

„Chcel som ťa tým prekvapiť, ideme do starej gymnastickej telocvične, ktorá sa už dlho nepoužíva. Myslel som, že sa ti bude páčiť, že nebudeme cvičiť pred ostatnými, aj keď je dnes zatvorené."