Chybná

5.

 „Smiem?" Zodvihol hlavu a ja som sa skoro prepadla pod zem. To sa mi snáď sníva! Prečo práve on?

„Och, samozrejme," chalan, ktorého meno mi bolo neznáme, a ktorý vďaka mne schytal ranu do sánky, sedí teraz vedľa mňa. Úžasné. Snažila som sa ho celú hodinu ignorovať, no veľmi to nešlo.

„Môžeš, na mňa prestať pozerať?" Šeptom som mu povedala.

„Prepáč." Nič viac nepovedal, iba sa otočil späť ku svojmu zošitu.

Keď som vychádzala po poslednej hodine z triedy mierila som k východu. Mala som sa tam stretnúť s Jacobom. Na obede som nebola, vôbec nemám chuť do jedla.

Pred školou bol strašný hluk. Konala sa tam bitka. Pokúšala som sa dav ľudí obísť, kým som si nevšimla, že ich hlavnou atrakciou je môj brat. S niekým sa bil. Na sekundu som zamrzla a keď som sa znova prebrala, hodila som tašku na zem a vrútila sa medzi tých dvoch.

„Dosť! Prestaňte!" Podarilo sa mi Jacoba odtrhnúť od toho chalana. Na moje nešťastie mi jeho súper vrazil. V tom momente ho niekto od nás odtiahol.

Otočila som sa na chalana, ktorému sa z úst liala krv. Vôbec som neriešila, že môj nos naberá na objeme. Mala som obrovskú chuť sa po ňom rozbehnúť a vyškriabať mu oči. Dýchaj Aby, spomeň si na posledný záchvat.

V tom som si všimla, že ho držal ten chalan, ktorého som už mala tú česť párkrát stretnúť. Ťahal ho preč od všetkých. Tým pádom sa celá skupina pozorovateľov rozpŕchla.

„Zbláznil si sa?!" Pozerala som sa Jacobovi priamo do očí a snažila sa z nich niečo vyčítať. Doslova mu z nich šľahali blesky. Ako náhle sa pozrel do mojich očí, jeho pohľad zmäkol.

„Prečo? Jacob, čo sa stalo?" Nič nevravel, len mi opatrne chytil tvár do rúk a začal si obzerať môj nos.

V očiach sa mu mihla bolesť spolu so strachom. Bolelo ho vidieť, že mi niekto ublížil.

„Som v poriadku. Nič to nie je," objala som ho.

„Odpusť mi to. Tak veľmi ma to mrzí. Ten chalan mi začal na futbalovom tréningu nadávať, na to, že som rozmaznaný bohatý slaboch. Nevydržal som to. Nemal som dovoliť aby ťa udrel. Prepáč."

„Poďme domov," nemo prikývol. Vyšli sme na parkovisko, kde nás už čakal náš šofér. Krv z nosa som si poutierala a snažila sa tváriť čo najnormálnejšie.

Prišla som domov a rovno odišla sa prejsť.

Viem jednu vec. Musím sa poďakovať neznámemu chalanovi, za dnešnú pomoc. Keby ho neodviedol, neviem čo by sa dialo.

Možno, že by som sa naňho vrhla a ublížila mu. To by znamenalo problém. A ten ja mať nemôžem.

Ani neviem ako, ale ocitla som sa pri vonkajšej telocvični. Tak ako minule aj dnes tu niekto mal tréning. Tak isto ako minule, znova tu bol ten chalan.

Tento krát nebol v ringu, ale stál pri lavičke. Využila som príležitosť a podišla som ku nemu.

„Ahoj, ja len som ti chcela poďakovať, že si dnes odtiahol toho chlapca. Veľa to pre mňa znamená."

„Ja by som sa ti skôr za neho mal ospravedlniť, ja to môj nevlastný brat. Totálny idiot, ktorý si veľmi rád dovoľuje do starších, nechápem ho," podišiel ku mne a jemne mi zodvihol bradu „a už vôbec nechápem ako mohol udrieť dievča."

Chvíľu si obzeral môj nos. Ktorý teraz musí vyzerať naprosto hrozne. Určite je celý spuchnutý.

„V podstate ma udrel omylom, vbehla som tam." zaškerila som sa na neho, čo som robiť nemala. Bolelo to.

„Si odvážna. Nie každý by sa vrhol medzi dvoch, bijúcich sa tínedžerov." Keby si len vedel, veď v podstate mávam straty nervov. To je skoro ako odvaha. Skoro. Skôr je to adrenalín.

„Vlastne, bol to môj brat."

Niekto naňho zapískal.

„Musím ísť do ringu, na tréning. Počkáš ma, kým skončím?" Neviem prečo, ale chcela by som ostať. Nuž nemôžem.

„To nemôžem." Zjavne ho to zarazilo. Ani sa mu nečudujem. Ako hlúpa za ním prídem a začnem sa s ním rozprávať. Potom sa ma spýta či ho počkám. A ja poviem nie. Vôbec som sem nemala ísť.

„Prosím, už sa spolu nemôžeme rozprávať." Mala by som mlčať. Ale verím, že to čo hovorím pomôže. Síce neviem ako, ale pomôže.

Na päte som sa otočila a odišla domov.

„Kde si toľko bola?!" Hneď vo dverách ma schytil otec.

„Bola som sa prejsť. To snáď nemôžem?"

„Dávaj pozor, na to, akým tónom sa so mnou rozprávaš! Bež do izby!"

V kľude som vyšla hore po schodoch, až do svojej izby. Vzala do rúk knihu a vzdialila sa ďaleko od krutej reality.

Zobudila som sa až ráno. Čas ísť do školy. Kiež by som tam nemusela ísť. Ale berme to tak, buď ostanem doma a budem mať problémy. Alebo pôjdem do školy a tam budem mať možno problémy. Takže vyhráva škola.

„Abi, ideme." Do izby mi vtrhol Jacob.

Matika, fyzika, anglina, francúzština. Teraz ma čaká už len dvojhodinovka telesnej. Pre mňa to znamená vybitie si nadbytočnej energie. Takže sa dosť, ale vážne dosť, teším.

Bolo nás tu asi tridsať, možno viac. Prišiel k nám postarší profesor.

„Dobrý deň, študentky a študenti dovoľte mi aby som vás oboznámil s programom na tieto dve hodiny. Keďže žijeme v meste, kde sa deje veľa fyzických napadnutí, tak dnes sa budeme venovať sebaobrane. Takže tu máme pár boxeristov z miestneho klubu. Ktorí vám s tým pomôžu."

Z pomedzi nás vyšli asi siedmi chalani. Oukey to, že som tvrdila, že sa teším, ma práve prešlo. Medzi nimi bol aj ten chalan, ktorého meno stále neviem. A popravde, ani ho veľmi vedieť nechcem.

„Rozdeľte sa do siedmych skupín. Každý z chalanov vám najskôr povie niečo o sebaobrane, a potom vám aj niečo ukáže. Na konci hodiny nám každý jeden z vás ukáže, čo sa naučil."

Nesmiem byť v skupine s ním. Rýchlo som dobehla k prvému chlapcovi sprava. Stáli sme pri ňom piati. Zväčša baby. Vlastne sa im ani nečudujem, chalan predo mnou, mal krásne tmavé vlasy a ešte krajšie tmavočokoládové oči. Je to ten typ chalana, pri ktorom sa baby rozpúšťajú.

„Počuj, nemohol by som si s tebou vymeniť skupinu?" To si zo mňa strieľa. Toto nespravil. Prečo? Prečo to spravil?

Posadali sme si na zem a on stál pred nami.

„Ahojte som Jake, dnes vás mám na starosť, myslím, že každý z vás vie čo je sebaobrana, takže by som rád túto teoretickú časť preskočil, rovno sa môžeme vrhnúť na praktickú časť. Budem potrebovať jedného pomocníka."

Sklonila som hlavu, aby som sa mu nemusela pozerať do očí.