Chybná

-13.-

Bolesť kamienkov, ktoré sa mi zabodávali do bosých nôh, ma ani trošku neoslabila pri behu k autu. Zachytila som za sebou kričanie obidvoch chalanov.

Auto sa začalo hýbať, snažila som sa pridať, ale utekala som najrýchlejšie ako som vedela. Jediný hlúpy nápad, ktorý ma napadol bolo vbehnúť pred auto. Zomlelo sa to veľmi rýchlo. Na moje šťastie, som si stihla uvedomiť, že to bol sprostý nápad, auto ešte nebolo rozbehnuté a pri náraze som sa stihla posunúť nabok. Zachytilo ma iba bokom tela. V otočke som spadla na zem, auto s hlasným vrčaním motora odišlo.

Obitá som ležala na zemi a pokúšala sa zodvihnúť. Prekážala mi v tom ukrutná bolesť v nohe. V tej chvíli ma chytil pár rúk. Jacob. Držal ma v náručí a niesol dovnútra domu. Cítila som ako prudko dýchal. Bolo to asi to jediné na čo som sa dokázala sústrediť. Až teraz som si uvedomila čo som spravila. Mohlo ma to zabiť.

Doniesol ma do jeho izby a opatrne ma položil na posteľ. Zodvihla som ku nemu hlavu, čo som robiť nemala. Vedľa neho stál Jake. Ich pohľady sa mi prerývali do duše. Hlavu som sklonila späť.

„Abigail,-" Jacob nestihol nič dopovedať, prerušil ho v tom zvuk prichádzajúcej správy. Moja hlava opäť vystrelila jeho smerom. Z postele som doslova vyletela, ale nerátala som s tým, že sa neudržím na nohách. Našťastie ma Jake stihol zachytiť. Vrátil ma späť do postele som slovami, aby som radšej nevstávala.

„Dnes tvoja sestrička skoro ukončila hru. Mal by si jej dohovoriť, že o tom rozhodujem ja, nie ona."

Môj dych sa zastavil. Ruky sa mi rozklepali.

„Jacob, ja neviem na čo som myslela. Som tak hlúpa!"

„Si v poriadku, na tom záleží najviac. Ale Abigail, nič takéto nezodpovedné už nikdy, ale naozaj nikdy nesprav! Čo si si myslela, že sa stane keď pribehneš k autu? Mohlo sa stať niečo oveľa horšie! Všetci sme mali veľké šťastie."

„Eh, eh plne súhlasím s Jacobom, ale smiem vedieť o čo presne sa tu jedná? Prečo si sa rozbehla na to auto? A prečo tá divná esemeska?"

Nevedela som čo Jakeovi na toto povedať. Našťastie ma zachránil Jacob s tým, že ho do toho nič, že je to pre neho nebezpečné. Sledovala som ako sa mi z kolena valí červená tekutina. Po chvíli si to všimol aj Jacob a utekal pre lekárničku.

„Vyzleč si tepláky, ošetrím ti to," bolo to v podstate normálne, keď mi to povedal brat. Ale nebolo mi príjemné vyzliekať sa pred Jakeom. Myslím, že pochopil keď som sa na neho pozrela a otočil sa mi chrbtom. Samozrejme, nesmela chýbať nejaká tá jeho uštipačná poznámka.

„Kde sú vlastne rodičia? Mama bola za mnou v izbe, ale teraz som ich nevidela. Ani Chloe," medzi touto jednou súvislou vetou bolo veľmi veľa syknutí. Aj keď sa mi to snažil ošetrovať citlivo, veľmi mu to nešlo. Krava hlúpa som!

„Neviem presne, mali celkom na ponáhlo. Povedali mi, že budú pár dní preč, zobrali aj Chloe a aj Daniela. Peniaze nám pošlú na účet. Máme ísť normálne do školy a tak ďalej, veď to poznáš," je pravda, že rodičia často niekam odchádzali zväčša pracovne, mňa s Jacobom nechávali doma, lebo sme už „veľkí" a dokážeme sa o seba postarať.

„Načo bola za tebou mama?"

„Prišla sa udobriť," táto veta stačila aby Jacob ku mne vzhliadol akoby neveril vlastným ušiam. Sama si nie som istá, či som naozaj takú vetu vypustila z úst.

Jacob mi ošetril nohu a podal mi jeho krátke gate. Keď som si ich obliekla dovolila som sa Jakeovi otočiť.

„Zvládneš sa postaviť?" jemne som prikývla na súhlas a pokúsila sa postaviť. Nedaj znať, že to bolí. A veru, že až mi slzy vybehli, bolesť kolujúca z mojej nohy cez pás až do ruky. Jacob ma chytil a pomohol mi prejsť do kuchyne.

„Naozaj ma zaujíma, čo sa to dnes stalo," Jake nedal pokoja. A bolo mi jasné, že len tak nedá.

„Počuj Jake, keď príde čas všetko sa dozvieš dobre? Teraz sa hlavne tvár, že nevieš čo sa stalo. Neviem, presne čo to je, ale je to nebezpečné," zahľadela som sa do jeho modrých očí. Má v nich niečo čo ma dokáže ukľudniť, keby na mňa pozerá o moment dlhšie vyvalila by som na neho všetko, čo by sa pýtal. Proti jeho pohľadu som nevedela bojovať.