Anjeli patria do neba

1/Alice

Alice

Sedela som na streche paneláku, v ktorom som bývala. Na strechu by sa chodiť nemalo, preto boli dvierka na strechu vždy zamknuté, ale kto chce si vždy nájde nejakú cestu. Ja som sa tam dostala cez malú tajnú chodbičku, ktorá sa skrývala za nejakými krabicami. Bola plná pavučín a všeličoho možného ani to ma však neodradilo. Na strechu som chodievala dosť často v zime či v lete. Dalo sa tam dobre premýšľať. Nikto ma nevyrušoval, nikto sa do mňa nestaral, proste raj na zemi.

Keď mi už po ôsmy krát zazvonil telefón, rozhodla som sa ísť domov. 

Čo najtichšie som sa chcela premiestniť do svojej izby avšak to sa mi nepodarilo.

"Kde si bola?" vyšla hneď z kuchyne moja mama. Bola to štíhla štyridsiatníčka. Mala na sebe čierne nohavice a bielu blúzku. 

"Bola som s Bekou," zaklamala som. Nemohla som jej povedať, že som bola na streche. Je to zakázané a ona sa vždy riadila pravidlami. Aj keď ani len netušila o čo tým prichádza. Ja narozdiel od nej by som nedokázala premárniť život počúvaním príkazov a zákazov.

"Chystáš sa niekam?" opýtala som sa ihneď aby nemala ona ďalšie zbytočné otázky.

"Áno, idem na jednu akciu, prídem až neskoro v noci. Poď sa najesť," odišla do kuchyne a ja som ju nasledovala.

"Najem sa o chvíľu," chcela som sa zavrieť do izby a počkať do jej odchodu aby som sa jedla mohla zbaviť, no to samozrejme nedopustila. Mala som pocit, že začína niečo tušiť.

"Nie, poď najeme sa spolu," milo sa na mňa usmiala. Nesmieš to zjesť! Budeš tučná! Hovoril hlas v mojej hlave. Trpela som anorexiou, už asi pol roka. Mama mi na to za ten čas neprišla za čo som bola vďačná bohu.

"Čo máme?" opýtala som sa. Už iba zo slova 'jedlo' sa mi dvíhal žalúdok. Nevedela som si predstaviť, že teraz budem musieť zjesť celú porciu. Mama predo mňa položila opraženú rybu so zemiakmi. V ten deň som ešte nič nejedla, tak som s pokojným svedomím zjedla zopár zemiakov. Jedla som čo najpomalšie sa dalo. Mama našťastie nemala toľko času aby počkala dovtedy, kým to zjem celé. Po jej odchode som ihneď všetko vyhodila.

Zavrela som sa do svojej izby. Moja izba bola veľká, najväčšia miestnosť v byte, mala som v nej však len veľkú posteľ, ktorá stála pri stene a oproti nej stála vstavaná skriňa. Naľavo od postele stál ešte stôl so stoličkou. Všetko bolo z tmavého dreva. Nič iné sa v mojej izbe nenachádzalo. Páčilo sa mi to také prázdne. Neboli tam žiadne zbytočnosti čo by iba prekážali. Áno, kedysi sa tam nachádzalo kopec zbytočností, ale tým časom je koniec. 

Pustila som si hudbu a začala cvičiť aby som vycvičila zemiaky, ktoré som práve zjedla. Cítila som sa hnusne najedená. Ten pocit sa mi vôbec nepáčil, neznášala som ho. Milovala som pocit hladu. Ten pocit bol pre mňa ako droga. Nevedela som si bez neho predstaviť deň. 

Neskôr po cvičení som si z nočného stolíka vybrala čierny zošit, ktorý mi slúžil ako denník. Každý deň som si tam zapisovala pocity z dňa a svoj jedálniček. S dnešným jedálničkom som bola viac-menej spokojná. Kazili to iba tie zemiaky.

Keď som mala deň zapísaný, vyšla som znova na strechu. Nechcela som byť zavretá medzi tými štyrmi stenami. 

Ahojte! Hlásim sa s novým príbehom, keďže som šikanu ukončila. Ja osobne s touto prvou časťou spokojná nie som, ale budem rada, ak mi do komentára napíšete Váš názor na túto časť a či má podľa Vás zmysel pokračovať v ňom. :) Prajem Vám ešte príjemný piatkový večer. :)