Anjeli patria do neba

22/George

Bol som v Alicinej izbe, rozprávali sme sa. Samozrejme, o nej. Snažil som sa vymyslieť ako ju presvedčím, že je dokonalá. Pretože aj bola. 

"George, naobeduješ sa u nás?" vošla do izby jej mama s milým úsmevom na tvári. 

"Nie, ďakujem. Jedol som doma," opätoval som jej úsmev. 

"Si si istý? Nedáš si ani trochu?" snažila sa ma presvedčiť. Normálne som nechápal ako sa pri takejto mame dokázala stať anorektičkou. 

"Mama! Už ti predsa povedal," odvrkla. 

"Dobre, veď dobre," zasmiala sa a odišla. 

"Doješ to za mnou, však?" zašepkala. 

"Iba ak zješ aspoň niečo," žmurkol som na ňu. Na jej tvári sa objavil široký úsmev. Po chvíli jej mama doniesla šalát. Musím povedať, že taká porcia by aj pre mňa bola dosť, nie to pre Alice. Nešťastne sa pozrela na preplnený tanier. Jej mama nás znovu nechala samých. Pustil som ďalšiu pesničku zatiaľ čo Alice iba stále nešťastne zazerala na tanier. 

"Ten šalát ti neublíži,"pousmial som sa. Opatrne napichla na vidličku polovičku cherry paradajky. Váhala či to zjesť alebo nie. Vedel som, že na ňu nesmiem tlačiť. Musela sama chcieť. Po hodnej chvíli konečne vidličku vložila do úst. Chvíľku po tom zvraštila ústa do grimasy.

"Nechutí mi to," povedala po prehltnutí. Musel som sa zasmiať. 

"Skús niečo iné," usmial som sa. Netuším prečo, ale tešilo ma to, ako sa snažila. 

"A musííím?" zatiahla ako malé dieťa v škôlke. 

"No nie, ale potom to nedojem," prekrížil som ruky na hrudi. Tentoraz napichla na vidličku kúsok uhorky. 

"Toto chutilo trošku lepšie," skonštatovala. 

"Čo keby si skúsila ten syr?" navrhol som.

"Syr? Ale v ňom je veľa..." hneď ako si to uvedomila, prestala hovoriť. Takto to išlo ešte hodnú chvíľu. Zjedla toho celkom dosť, bol som na ňu veľmi hrdý. Veľmi ma tešilo, že sa tak snažila a chcela sa z toho dostať. Stále som však musel premýšľať ako jej poviem o svojej chorobe. Bál som sa. Bál som sa, že už nebude chcieť aby som jej pomáhal.

"Čo ideme robiť?" spýtala sa zrazu.

"Fakt neviem, keby si dávala trochu pozor, mohli sme byť niekde inde," chvíľu som sa tváril urazene, no potom som sa zasmial, aby si to nebrala k srdcu. Nemyslel som to vážne.

"Hej no, chýba mi strecha," povedala smutne.

"Alice, musím súrne odísť na jedno stretnutie. Neviem kedy sa vrátim, takže ma nečakaj. George, môžeš jej potom doniesť z kuchyne večeru?" vbehla jej mama do izby.

"Jasné, donesiem," odvetil som jej. Iba sa na nás usmiala a utekala na stretnutie.

"Vlastne by sa dalo dostať ťa na strechu," šibalsky som sa pousmial.

"Veď vozík hore nedostaneš," hovorila nechápavo.

"Načo vozík?" zasmial som sa, "potrebujem čo najviac vankúšov a diek."

"V skrini úplne hore, ale načo sakra?" pozerala sa na mňa ako na blázna.

"Nechaj sa prekvapiť," žmurkol som na ňu. Pobral som do rúk čo najviac vankúšov a diek. Mal som trochu problém to odniesť, no zvládol som do. Deky a vankúše som naskladal ku stene vedľa dverí vchodu, ktorým som sa tu dostal. Z toho miesta nebol až taký dobrý výhľad ako z kraja strechy, no v tej chvíli si Alice veľmi vyberať nemohla.

Zobral som ju do náruče a zodvihol z postele.

Keď sme prechádzali okolo zrkadla zašepkala: "môžeš odhrnúť tú deku? Chcem sa vidieť."

"Prepáč, ale nevyhoviem ti," povedal som nesúc ju rýchlo z tej izby.

"Prečo?" opýtala sa sklamane.

"Nerobí ti to dobre," povedal som pevne. Rozhodnutý už o tom nediskutovať. Vyniesol som ju až na strechu, kde som ju položil na  pripravené miesto medzi vankúše. Pekne som ju prikryl dekou aby jej nebola zima. Čo možno ani nebolo potrebné keďže mala oblečený kabát. Sadol som si vedľa nej a spoločne sme pozorovali časť mesta, na ktorú sme dovideli.

"George?" prerušila zrazu ticho.

"Hmm?" svoj zrak som presunul na jej tvár.

"Ďakujem. Za všetko," pousmiala sa.

"Nemáš zač," úsmev som jej opätoval. Mal som pocit, že som urobil niečo správne, že som jej aspoň trochu pomohol. Stále som sa však bál. Musel som jej povedať o svojej chorobe, no nevedel som ako.

Ahojteee! :)

Tak je tu ďalšia, vami už dlho očakávaná časť. Veľmi sa ospravedlňujem, že ju publikujem až tak neskoro, ale až teraz som si konečne našla čas. Dúfam, že ste mali krásneho Ježiška a tak isto dúfam, že si užívate sviatky s rodinou pri rozprávkach. :3

Tak ja Vám ešte želám krásne prežitie týchto sviatkov a vidíme sa pri ďalšej kapitole! ;)