Anjeli patria do neba

34/George

Otvoril som oči čakajúc, že uzriem svoju izbu. Namiesto toho som však uvidel biele steny a ďalšie nemocničné postele. V poslednej dobe som bol v nemocnici častejšie ako doma. Môj stav sa stále zhoršoval, chemoterapia nezaberala. Už som nedúfal, stratil som všetku nádej. A čo sa stane bez nádeje? Človek sa utápa v nekonečných depresiách, z ktorých sa nevie nijako dostať von. 

"Ako sa cítiš?" spýtal sa doktor hneď ako prekročil prah izby.

"Lepšie. Kedy ma pustíte?" spýtal som sa ihneď.

"Tak skoro to nebude George. Mal by si tu ostať. Tam vonku ti nevieme pomôcť," v jeho tvári bol vidieť smútok. Absolútne som to nechápal, veď ma ani poriadne nepoznal.

"Mne už aj tak nepomôžete," povedal som sklamane. Vedel som, že je to pravda, no aj tak ma to sklamalo. Čakal som, že po tak náročnom boji sa môj zdravotný stav zlepší. Očividne som ale nebol dosť silný.

"To nie je pravda..." začal doktor. Ja som mu však nedovolil dokončiť tú vetu.

"Radšej mi povedzte, koľko mi dávate času," skočil som mu do reči.

"To budeme vedieť až po dokončení chemoterapie," povedal doktor pričom pozeral do papierov.

"Hlave nestrácaj nádej, chlapče." To bolo posledné čo povedal pre tým, než odišiel z mojej izby. Dosť ma tou vetou nahneval. Ako sa dá v tejto situácii nestratiť nádej? Umieram a ešte mám mať nádej? Ale to on nemohol pochopiť. Nikto, kto nebol v podobnej situácii to nechápe. Tak prečo si aspoň také sprostosti nenechajú pre seba? 

"Ahooj!" zvýskla Charlotte čím ma vtrhla z myšlienok. 

"Ahoj princezná," silene som sa usmial. Bolo pre mňa ťažké sa na ňu pozerať s tým, že o chvíľu tu pre ňu už nebudem. Nikdy ju nebudem môcť chrániť pred idiotmi, ktorí jej budú chcieť ublížiť. Kto to teda urobí za mňa? Komu sa vyplače na ramene, keď jej bude najhoršie ak nie mne? Takéto myšlienky ma iba dostávali do ešte väčšej depresie. Chcel som iba ochraňovať svoje dve princezné Charlotte a Alice. 

"Je ti lepšie?" úsmev z jej tváričky v sekunde zmizol. 

"No... Ujde to," nemohol som jej predsa povedať úplnú pravdu. Bola na tom ešte príliš malá. 

"Takže pôjdeš domov?" očká sa jej šťastím rozžiarili, avšak musel som ju sklamať. 

"Nejaký čas tu ešte pobudnem. A vôbec, kde máš mamu?" pokúsil som sa rýchlo zmeniť tému, aby som ju opäť nevidel smutnú. 

"Išla ešte do bufetu," oznámila mi. Po chvíli prišla mama a tým ma zachránila od ďalších Charlottiných otázok. Charlotte hneď poslala na chodbu ku otcovi aby nepočula náš rozhovor.

"Ahoj, priniesla som ti nejaké jedlo. Doktor mi totiž povedal, že si ťa tu ešte istý čas nechajú," hovorila popri vykladaní jedla z tašky. Ako som sa tak pozeral na kilo jabĺk položených na mojom nočnom stolíku, spomenul som si na Alice. Dlho som o nej nič nepočul. Nemal som možnosť za ňou ísť. 

"Ďakujem mami," snažila sa byť silná, no trápilo ju to. Videl som to na nej. Nechápal som prečo ju život takto trestá. Prežila si toho strašne veľa a do toho jej syn zomiera pred očami. Bolo mi jej veľmi ľúto. Keby som to nejako mohol ovplyvniť, zmeniť, tak to urobím najmä kvôli nej. Totižto každý chorý človek si uvedomí, že mu na jeho rodičoch záleží, aj keď sa k ním možno nesprával tak dobre ako mal. Môj život sa síce končí priskoro, stále som však rád za všetko čo mi dal. 

"Nebuď smutný, zlatko," smutne sa na mňa usmiala a pohladila ma po líci. 

"Ja nie som smutný mami. Umieram, ale narodil som sa do tej najúžasnejšej rodiny. Ďakujem mami," z oka mi vyšla jedna neposlušná slza. 

"Nemáš za čo ďakovať..." chcela ešte niečo povedať namiesto toho som ju radšej silno objal. 

Ahojte! :) 

Veľmi ma mrzí, že som časť pridala naposledy pred mesiacom, ale sama neviem ako ten mesiac zbehol. Stále som sa venovala škole, a preto som úplne zabudla písať. Avšak cez Veľkonočné prázdniny to hodlám všetko napraviť! :) Snáď sa vám táto časť páčila. :) Budem rada za vote a koment. :) 

Zatiaľ sa majte. ;)