Anjeli patria do neba

5/Alice

Hneď ako som prišla domov som sa vyzliekla do spodného prádla a pozrela som sa do zrkadla. Pozerala som sa na seba aspoň 10 minút. Zo zrkadla na mňa však pozeralo tučné, šikanované dievča, o ktoré nemá nikto záujem. Radšej som od neho rýchlo odišla aby som ho náhodou nerozbila. Ešte som sa postavila na váhu, pretože som sa ráno nestihla odvážiť. Číslo ma prekvapilo. Krásnych 45kg. Nechápala som, prečo som potom stále taká tlstá.

V izbe som si zapla hudbu aby sa mi lepšie cvičilo. Beh som vynechala kvôli tej prechádzke a taktiež som nechcela aby ma mama uvidela vonku behať. Mala by som z toho problém.

Po 45 minútach cvičenia som sa celá vyčerpaná hodila do postele. Z nočného stolíka som vybrala denník. Zapísala som si do neho všetko čo som dnes zjedla, čo sa dnes stalo... Popravde úplne ma dostalo to, čo mi prezradil o jeho sesternici, ale mne sa nič také stať nemôže. Nie som na tom tak zle. Som predsa tučná, ešte mám z čoho chudnúť.

Okolo piatej večer dorazila domov mama s plnými taškami jedla. Keď som to videla, dvíhal sa mi žalúdok. Samé kalorické veci... Samozrejme aj zelenina, nízkotučné jogurty a tak ďalej, no to bolo pre mamu. Myslela si totiž, že mne také veci nechutia. Je však pravda, že by som to nejedla ani keby také jedlo kúpila aj mne.

"Ahoj Alice. Je ti už lepšie?" starostlivo sa opýtala mama.

"Hej je mi lepšie," pousmiala som sa na ňu.

"No poď urobím ti niečo jesť," zavolala ma.

"Nie, nie som hladná," pokrútila som hlavou.

"Musíš niečo zjesť," prehovárala ma. Nemusím ak nechcem, mami.

"Mami, ešte mi nie je úplne dobre. Fakt nič nechcem," snažila som sa tomu jedlo vyhnúť veľkým oblúkom. Už som predsa jedla, neskolabujem.

"No dobre. Tak na večeru ti dám iba nejakú zeleninu, dobre?" usmiala sa na mňa.

"Dobre," falošne som sa usmiala. Nechápala som prečo chce do mňa pchať jedlo. To nevidí aká som tučná?

Tri hodiny v noci, nespala som. Sedela som na posteli, chrbtom som sa opierala o studenú stenu a premýšľala. Nad čím? Nad svojim životom, či existuje niečo, prečo by som mala ešte žiť. Taktiež som premýšľala nad Georgom. Prečo by mal o mňa strach keď ma ani nepozná? Veď to nie je normálne. Ľudia sa len tak neboja o cudzích ľudí, nezáleží im na nich, lebo ich nepoznajú. Prečo sa teda tvári, že mu na mne záleží, keď to je aj tak lož? Na mne predsa nikomu nezáležalo ani nezáleží. Som na tomto svete úplne zbytočná. Iba chyba, ktorá tu ani nemala byť. Preto tu ani nemá miesto.

Vstala som z postele a podišla k oknu. Hneď som zazrela krásne ligotajúce sa hviezdy. Je moje miesto tam? Sadla som si na parapetnú dosku môjho okna a len tak pozorovala hviezdy. V hociktorej knihe, by práve vtedy spadla hviezda, no ja som toľko šťastia nemala. Ja som vo svojom živote nemala nikdy šťatie. Budem ho vôbec niekedy mať?

Zobudila som sa na to, ako mi slnečné lúče svietili priamo do tváre. Až keď som zacítila bolesť chrbta, som si uvedomila, že som zaspala na parapete opierajúc sa o stenu a nespadla som, to ma dosť prekvapilo.

Z kuchyni som začula vzlyky. Ihneď som vbehla do kuchyne. Na zemi sedela moja mama, telefón bol odhodený na druhej strane kuchyne. Špirálu mala rozmazanú, z očí sa jej valili ďalšie a ďalšie slzy. Premkol ma strach, keď som ju takto zbadala.

"Mami! Čo sa stalo?" vyšlo zo mňa. Akonáhle ma zbadala, mi naznačila aby som išla ku nej. Sadla som si na zem vedľa mňa na dlážku, ktorá nepríjemne chladila. Skôr ako som sa stihla pohodlne usadiť ma vtiahla do svojho náručia.

"Vieš, lietadlo, v ktorom sedel ocko, havarovalo." V tej chvíli vynechalo moje srdce zopár úderov. Môj ocko bol pilot, doma sa zdržiaval iba zriedka, no aj tak sme mali skvelý vzťah. Bol to najlepší otec akého som si mohla priať. Táto správa ma strašne zasiahla. Rozlámalo mi to aj posledný kúsok srdca, cítila som sa úplne prázdna. Áno, mala som mamu. S otcom sme mali však oveľa lepší vzťah ako ja s mamou.

Ahojte! :)

Na zajtra toho nemám až tak veľa a to je skvel príležitosť napísať ďalšiu časť. Neviem ako vy, ale s touto nie som celkom spokojná. Nedeje sa tam nič zaujímavé. Snáď som to nejako zachránila tým koncom. No, ale je už na Vás ako mi tento príbeh ohodnotíte. Komentáre na predošlej časti ma veľmi potešili. Takže Vám patrí ešte jedno veľké ĎAKUJEM! ♥♥

Vidíme sa pri ďalšej časti. ;) ♥