Anjeli patria do neba

4/George

Čakal som ju minimálne 15 minút. Myslel som si, že časový limit, ktorý som jej dal bude stačiť. No asi nie. Pomaly som sa začínal báť, že ani nepríde. Avšak zrazu vyšla z dverí.

"Už som si začínal myslieť, že sa neukážeš," skonštatoval som.

"Ale som tu," odvetila a pobrala sa ku kontajnerom, ktoré stáli hneď neďaleko vchodu. Ani neviem prečo, ale nasledoval som ju.

Z tašky vybrala šalát v plastovej miske. Skôr než som sa nazdal, do koša putoval čerstvo vyzerajúci šalát.

"Prečo si ho vyhodila?" myklo s ňou, keď začula môj hlas.

"Bol pokazený," povedala prvú vec, ktorá jej zišla na um. Mal som zlé tušenie, že je anorektička.

"Nevyzeral tak," oponoval som jej.

"Nestaraj sa!" zvýšila hlas.

"Prepáč," ospravedlnil som sa jej a zdvihol som ruky do obranného gesta.

"Ideme?" Nadvihla obočie. Premeriavala si ma pohľadom ako keby skúmala či nie som náhodou nejaký úchyl. Nakoniec však záporne pokrútila hlavou. Otočila sa mi chrbtom a svižným krokom sa vydala späť ku vchodu.

"Počkaj! nechoď," chytil som ju za ruku, aby sa nepohla už ani o krok ďalej. Ona sa však z môjho zovretia šikovne vyšmykla.

"Prečo by som nemohla odísť?" nadvihla obočie.

"Môžeš odísť, len neviem prečo by si mala odísť. Nechcel som ťa nahnevať," sklopil zrak. Nechápal som jej logiku. Prišla a zrazu chce odísť? Čo? Ale tak, ženská logika sa tak ľahko ako by som chcel pochopiť nedá.

Povzdychla si: "no dobre. Kam ideme?"

"Uvidíš," pousmial som sa. Vydali sme sa smerom k lesu. Od nášho paneláku nebol ďaleko. Les, bolo moje najobľúbenejšie miesto hneď po streche. Chodieval som tam hlavne večer. Bolo to tam kúzelné.

Došli sme tam asi po desiatich minútach chôdze. Jej tempo bolo také rýchle, až som bol prekvapený. No dávalo to logiku. Pre takú štíhlu postavu musela zrejme dlho drieť. 

"Už sme tu," prehovoril som. Unavene som si sadol na peň stromu a snažil sa nabrať dych. 

"Mal by si začať behávať," skonštatovala pričom sa na mňa pobavene pozerala. Až po chvíli sa konečne obzrela vôkol seba. Bez slova sa pozerala okolo seba. Nič nehovorila, no jej oči prezrádzali jednu vec. Páčilo sa jej to. A veľmi. Po chvíli som z ruksaka vybral deku a rozprestrel ju na tráve. Sadli sme si tak, aby sme mali pred sebou malebný potôčik, okolo ktorého postávali rôzne kvety. 

"Páči sa ti tu?" spýtal som sa, aby sa medzi nami stále nenieslo iba ticho. Aj keď nemôžem povedať, že mi to ticho bolo nepríjemné. Len som ju chcel trochu viac spoznať. Dozvedieť sa o nej viac. Bola pre mňa ako záhada, ktorú som chcel rozlúštiť ešte pred mojim koncom. 

"Je to tu prekrásne," stále bola očarená tým zjavom, presne tak, ako keď som tam bol ja prvýkrát. 

Zacítil som hlad, tak som vybral z ruksaku box s jedlom. Mal som v ňom dva sendviče, paradajky a uhorky. Vybral som jeden sendvič a začal ho jesť v tom som si však všimol Alice. Sedela vedľa mňa na deke, rukami držala pokrčené nohy, o ktoré mala opretú bradu. Pozerala sa na scenériu pred sebou tak, až som začínal mať strach, že nedýcha. 

"Dáš si?" ukázal som na box medzi nami. Iba záporne pokrútila hlavou.

"Jedla si dnes niečo?" opýtal som sa opatrne. 

"Nepamätáš? Nemáš sa starať," odvrkla. 

"Ja mám len o teba strach," priznal som. Prekvapene otočila hlavu ku mne.

"Strach? Prečo by si mal mať strach? Veď ma ani nepoznáš," pretočila očami. 

"Si chudá, dnes si vyhodila ten šalát... Neviem proste mám strach, že neješ," všetko som hovoril pomaly a opatrne aby sa náhodou nenahnevala a neodišla.

"Chudá? Prosím ťa!" ironicky sa zasmiala.

"No vážne... Veď sa na seba pozri," 

"Každé ráno sa na seba pozerám do zrkadla!" zvýšila hlas. Po tej vete sme obaja stíchli. Nevedel som čo ďalej povedať. Možno takých päť minút nikto nič nepovedal.

Jej ruka zrazu zašla do môjho boxu a vybrala jednu paradajku, ktorú bez rozmýšľania zjedla. Aj keď dosť rozmýšľala asi pred tým než ten čin vykonala. 

"Ja jem jasné? Iba trochu menej. Držím totiž diétu, ale všetko mám pod kontrolou," vysvetlila mi. 

"To isté mi tvrdila moja sesternica. A vieš čo? Už nie je na tomto svete." odišiel som od nej trochu ďalej. Keď som si spomenul na bolestivú stratu mojej obľúbenej sesternice, tlačili sa mi slzy do očí.

Ahojte! 

Konečne som si našla časť na napísanie ďalšej časti. S touto som v celku spokojná, no ale je na Vás ako ju ohodnotíte vy. Budem vďačná za každé prečítanie, vote, ale predovšetkým som zvedavá na vaše komentáre! :) 

Vidíme sa pri ďalšej časti. ;)