Anjeli patria do neba

24/George

Urobil som to o čo ma požiadala. Bolo mi to ľúto, no nemohol som v tej chvíli nič urobiť. Musela vychladnúť. A ja tiež. Musel som si prevetrať hlavu a usporiadať myšlienky. Chcel som zájsť do lesa na malú čistinku, kde by som si oddýchol od problémov okolitého sveta. Jednoducho som chcel aspoň na chvíľu ujsť pred realitou. Tá ma však dostihla. Zahmlilo sa mi pred očami, podlomili sa mi kolená. Už som iba ucítil tupú bolesť, počul som vzdialené výkriky ľudí, ktorí sa ihneď začali zhromažďovať okolo mňa. Pozoroval som ich až do chvíle kým mi nezmizli z pred očí.  

Keď som sa zobudil, bol som znova v tej mnou tak nenávidenej nemocnici. Po mojej ľavici sedela uplakaná mama. Po mojom prebudení hneď prišiel môj doktor. Mal ustarostený výraz na tvári, ktorý značil, že dobré správy nemá. V tie som ani nedúfal, ale príchod zlých správ mi aj tak vždy naháňal strach. 

"Rakovina sa rýchlo šíri. George, je posledná možnosť začať s liečbou. Ak nezačneme, zomrieš," hovoril so sklopeným zrakom. Ja som na neho iba nemo pozeral. Netušil som, že to príde tak skoro. Odrazu som sa toho začal veľmi báť. Nevedel som čo robiť. 

"George, ako si sa rozhodol? Je potrebné aby si mi povedal tvoje už záväzné rozhodnutie," hovoril ďalej doktor. 

"Môžem sa porozprávať s jedným dievčaťom pred tým ako sa rozhodnem?" spýtal som sa s nádejou v očiach. Doktor nevyzeral nadšene, nakoniec však prikývol.  

"Mami môžeš prosím zájsť po Alice? Iba po Alice," zdôraznil som jej meno aby mi tu neťahala ďalších ľudí. Mal som chaos vo svojej hlave, nepotreboval som, aby mi v nej tí ľudia urobili ešte väčší. 

"Nezavolám radšej otcovi? Nechcem ťa tu nechať samého," hovorila som slzami v očiach. Strašne ma bolelo, keď som ju tak videl. 

"Nemôže predsa nechať Charlotte samú. Nechcem aby ma takto videla," pohľadom som prechádzal po rôznych nemocničných prístrojoch, ktoré sledovali aktivitu môjho srdca, po infúzii idúcej z mojej ruky. 

"Dobre. Tak, za chvíľu som späť," povedala a už utekala z izby. Akonáhle som sa v izbe ocitol sám, začal som si premietať celý svoj život. Spomienky dobré i tie zlé. Chcel som si pripomenúť i tie zlé chvíle. Možno keby sa niektoré zlé veci nestali, bol by som úplne iný človek, ja som ale rád za to kto som, aj keď trpím rakovinou, nechcel by som byť nikým iným. Preto som sa snažil si spomenúť na všetko zlé i dobré. 

Onedlho boli v izbe Alice. Mama bola taká dobrá a nechala nás chvíľu samých.

"George, vieš prečo zomieraš tak mladý? Jednoducho, Boh chce mať pri sebe čo najviac dobrých, milých a obetavých anjelikov. Ibaže je trochu sebecký, pretože aj na zemi sú veľmi potrební. Aj ja potrebujem mať pri sebe svojho anjela," začala ihneď hovoriť pričom sa jej do očí tlačili slzy. 

"Ale s tým ja už nič neurobím. Rozhodol si sa. Bez toho aby si sa pozrel na mňa ako to budem znášať. Aj od teba to bolo veľmi sebecké a neohľaduplné!" hovorila pomedzi vzlyky. Vyzerala hrozne. Vlasy strapaté, tvár bledá, oči opuchnuté od plaču, pod ktorými mala čierne kruhy od nedostatku spánku. Ten pohľad ma strašne týral. Netušil som, že ju to tak vezme. Pri pohľade na ňu som sa ihneď rozhodol. Nevedel som či to je správne, či by nebolo lepšie iba si jednoducho počkať na smrť, no niečo vo mne trvalo na tom, aby som sa nechal liečiť. 

"Ani neviem načo som tu prišla! Ja som ti verila, ty si mi dal nádej a potom? Potom namiesto šťastného konca som sa dozvedela o tvojej chorobe! Život je nespravodlivý!" stále zvyšovala hlas. Nemotorne sa začala spolu s vozíkom otáčať smerom ku dverám. 

"Chcem sa liečiť," povedal som potichu. Keď to začula, akoby zamrzla. 

"Fajn," otočila sa znova ku mne. 

"Fajn?" nadvihol som obočie. 

"Fajn." mykla plecom. 

"Viac mi na to nepovieš?" popravde čakal som trochu inú reakciu. 

"Mohol si mi to povedať rovno a nie ma nechať na teba kričať. Prepáč, nechala som sa uniesť," sklopila hlavu. 

"To nevadí, mala si na to právo. Prepáč mi. Nechcel som aby si sa kvôli mne trápila." S chabým úsmevom Alice podišla bližšie a položila svoju ruku na tú moju. Po chrbte mi prešiel mráz od toho aká bola studená, to mi však nezabránilo v tom aby som jej ruku jemne stisol. Hneď som sa cítil lepšie. 

"V jednom si sa mýlila," prerušil som to ticho, "ja nie som tvoj anjel. To ty môj." 

Ahojtee! Tak je tu rok 2017 a s ním aj nová časť. ღ 

 Dúfam, že vás čaká skvelý rok plný úspechov a splnených snov. ღ Snáď sa potvrdí príslovie: Ako na nový rok, tak po celý rok a mne sa bude dariť  často pridávať nové časti. :D ღ Budem rada za každé prečítanie, vote i koment. ღ 

Tak sa vidíme pri ďalšej časti. :) ღ 

P.S.: Dala som tu nejak veľa srdiečok, ale nechce sa mi ich mazať. O.o :D