Anjeli patria do neba

15/Alice

George. George. A ešte raz George. To bolo jediné na čo som po tej nečakanej návšteve mohla myslieť. Chcela som ho ísť pozrieť, no v mojom stave sa to nedalo, keďže stáť som mohla iba na jednej nohe. Takže som mohla iba sedieť na tom sto ročnom matraci, ktorý ležal na kovovej posteli snáď ešte z dôb komunizmu. Nenávidela som to lôžko. Vŕzgalo snáď pri každom mojom nádychu a výdychu. 

Na moje nešťastie som nemohla ani surfovať po internete. Môj tlačidlový mobil mi to neumožňoval. Svoj prenádherný iphone som totiž raz v noci, keď som bola úplne na dne hodila o stenu. A tablet mi tu mama zabudla doniesť. Otočila som hlavu k môjmu nočnému stolíku. Ležali na ňom iba tri veci. Dve z nich mi pripomínali Chrisa. Jablko čo mi tu doniesol a kniha napísaná jeho otcom. Môj hlad sa už nedal nijako zastaviť, vedela som, že už musím niečo zjesť. Aj keď som nechcela, aj keď som nemala poňatia koľko vážim. Zobrala som to jablko, dlho som váhala, no nakoniec som do neho zahryzla. Prišlo mi z neho zle, ja som to sústo však aj proti svojej vôli prehltla, nechcela som predsa skolabovať. Nedojedené jablko som položila vedľa mandarinky z dnešného obeda. Dostal ju k obedu aj George? Preblesklo mi hlavou.

 Aby som nejako zabavila svoju myseľ, zobrala som do ruky  knihu s názvom Čas pre poéziu. Otvorila som ju niekde v strede a začítala sa do jednej z básní. Hltala som každé slovo. Bolo to prekrásne. Čítala som báseň plnú optimizmu, bolo tam a toľko optimizmu, že sa mi z toho robilo zle. To mi však nemenilo nič na tom, že mal Chrisov otec obrovský talent na písanie básní. Po prečítaní z tej básní som ihneď začala písať ďalšiu avšak smutnejšiu. Ta bola ešte krajšia. Do očí sa mi z nej tlačili slzy. Viac som ich však nečítala, knihu som položila na stolík. Dala som si však sľub. Každý deň si prečítam dve básne z tej zbierky. 

Mala som v pláne už iba relaxovať, premýšľať o tých básňach, no v tom ma vyrušila ďalšia návšteva.

"Ahoj mami," pozdravila som so stále zavretými očami. 

"Mami? No dobre, hovor mi ako chceš," začula som známy chlapčenský hlas. Ihneď som otvorila oči, aby som zistila kto to vlastne vošiel. 

"Chris? Čo tu robíš? Tvoja mama..."

"Hej som v nemocnici o poschodie nižšie. Prehovoril som sestričky aby ma aspoň na chvíľu za tebou pustili. No a vďaka môjmu šarmu sa mi to podarilo," samoľúbo sa usmial, na čom som sa musela zasmiať. 

"Hej, čo sa mi smeješ?" zatváril sa urazene. 

"Nič, nič..." udržala som svoju túžbu sa ešte zasmiať. 

"Páčil sa mi tvoj smiech," predniesol na koniec. Tá veta zapríčinila, že sa mi do líc nahrnula červeň. 

"Dobre a teraz vážne veci. Som na teba hrdý," ukázal na jablko na mojom nočnom stolíku. 

"Hrdý? Odhryzla som si iba raz aj to som mala pochybnosti," hovorila som rýchlo, z neznámych príčin som bola zo seba sklamaná. Nevyznala som sa v sebe. Raz som bola sklamaná, že jem a potom, keď som uvidela Chrisa preto, že nejem. 

"Alice nič nejde zmeniť zo dňa na deň. Aspoň si si odhryzla," pohladil ma po mojich, konečne umytých, vlasoch.

"Dobre, teraz druhá vážna téma. Prečo si sakra tu? Teda nie tu ako tu, ale tu ako v nemocnici," musela som sa zasmiať nad vlastnou tvorbou viet. Kútikom oka som však zahliadla na Chrisovej tvári smútok aj strach.

"Ale to nič, neboj. Iba som odpadol z vyčerpania. Po nociach som veľmi nemohol spávať," vysvetlil. 

"Čo, alebo kto ti nedovolil sa vyspať?" s úškrnkom na perách som nadvihla obočie. 

"Ty."

Ahojtee! :D 

Áno, budem taká sviňa a už túto časť ukončím. 3:) Som zvedavá na vaše reakcie. :D 

Tak zatiaľ sa majte, dobrú noc. Vidíme sa pri ďalšej časti, ktorá dúfajme, že bude čoskoro. ;) :D