Anjeli patria do neba

23/Alice

"George?" prerušila som ticho, ktoré medzi nami doposiaľ vládlo. Na streche sme sedeli už asi hodiny a stále mi tam nebolo dlho. Milovala som to tam. Dokázala by som tam stráviť aj celé dni.

"Áno?" otočil hlavu smerom ku mne.

"Stále sa zaoberáme iba mojou chorobou a o tebe neviem vlastne skoro nič. Tak mi prezraď tvoje tajomstvo," pousmiala som sa. Zaujímalo ma to už dlhší čas, no nikdy som na to nenašla tú správnu chvíľu.
Avšak hodnú chvíľu nič nehovoril. Mala som pocit, že v tom je niečo vážne. Čím dlhšie bol ticho, tým väčší som mala strach.

"Vtedy. V tej nemocnici si nebol iba tak, že?" opýtala som sa opatrne. Mala som veľmi zlé tušenie. Chcela som sa ho zbaviť. Dúfala som, že si to všetko iba namýšľam a on je úplne zdravý.
Neodpovedal. Znova. Iba záporne pokrútil hlavou. Vtedy moje srdce vynechalo zopár úderov.

"Prosím, prehovor," do očí sa mi začínali tlačiť slzy. O neho som sa bála viac ako o svoj život. Ten môj bol aj tak nanič.

"Vieš, ťažko sa o tom hovorí. A bojím sa. Nechcem aby si ma kvôli tomu prestala mať rada alebo aby si mi prestala veriť," prehovoril. Trochu som tomu nechápala preto strach vo mne ešte vzrástol.

"Tak už hovor!" zvýšila som hlas plačúc.

"Mám rakovinu," povedal pozerajúc do diaľky. Mne sa v tej sekunde zrútil celý svet. Mala som nádej na lepší život, ale bez neho by som tú nádej nikdy nedostala. Bez neho som si nevedela predstaviť lepší život.

"Môžeš predsa podstúpiť liečbu. Nemusíš zomrieť!" kričala som pomedzi vzlyky. Strašne som kričala. Nie z hnevu. Zo zúfalstva. Iba si ma pritiahol bližšie aby ma mohol objať.

"Nechcem sa liečiť," zašepkal. V tom momente som sa mu vytrhla z objatia. Keby som mohla, postavím sa a odídem od neho čo najďalej. Chcel mi pomôcť, no chcel zomrieť. Veď to nedávalo žiadny zmysel.

"Čože?!" nechcela som veriť svojim ušiam.

"Nepomohlo by to," hovoril smutne.

"Ako to môžeš vedieť?!" kričala som. Bolo mi jedno, že nás ľudia žijúci v bytoch pod nami museli počuť. Ničilo ma to. Ten, ktorý mi chcel pomôcť ma zároveň ničil. Aké epické.

"Odnes ma domov," prehovorila som po chvíli úplne pokojne a ticho.

"Alice..." chcel ešte niečo povedať, ja som však už nič počuť nechcela.

"Dosť! Odnes ma domov. Prosím," do rúk som chytila vankúše aby sa po ne už nemusel vrátiť. Na mňa ešte položil dve deky a odniesol ma do bytu.
Opatrne ma položil na posteľ. Chcel ešte poukladať deky a vankúše, ale ja som už potrebovala byť sama.

"Choď už!" hodila som po ňom jeden z vankúšov.

"Alice... prepáč," povedal ešte kým odišiel. Hneď ako buchol dverami som nechala slzám voľný priechod. Iba som plakala a plakala. Nechápala som iba jednu vec. Prečo sa mi snažil pomôcť, keď sám chcel dať zbohom tomuto svetu? Úplne bez boja, možno aj bez rozlúčky keby som sa ho na to nespýtala. Presne v ten deň som sa rozhodla vzdať sa. Tak ako on. Keď môže on, tak prečo nie ja?  Komu by som JA chýbala? A vlastne... Načo sa tým vôbec zaoberať? Ani on sa nepozerá na iných. Ani ja nebudem už nikdy. Stačilo. Mne aj tak nikdy nebol súdený šťastný život.

Pohľad tretej osoby

Alice ukončila svoj boj. Úplne sa opustila. Nevládala už bojovať. Nechcela už bojovať, nie bez neho. Veľmi ju zranil. Viac ako si myslel. Záležalo už iba na ňom či sa mu v nej znova podarí prebudiť chuť žiť. Musel sa však rozhodnúť  či jej ešte pomáhať chce.

Ahojte! :)

Tak je tu ďalšia časť. Je trochu smutnejšia, takže sa ospravedlňujem ak niekoho donútila plakať. :/ Dúfam, že Vám nevadilo, že je táto taká krátka. Snáď sa aspoň trochu páčila. :)

Vidíme sa pri ďalšej časti. ;)