Anjeli patria do neba

33/Alice

Čím dlhšie som v nemocnici bola, tým menej za mnou chodieval. Príčina bola jeho zhoršujúci sa stav, čo ma úplne ubíjalo. Napriek tomu všetkému som sa snažila najviac ako to šlo, chcela som splniť sľub, ktorý som mu dala. Veľmi som sa snažila, aby som mohla byť s ním, no zároveň so nevedela kam pôjdem, keď ma prepustia. O matke som už mesiac nepočula, ani ma tu nikto iný neprišiel pozrieť. Trochu ma šokoval nezáujem rodiny, ale dalo sa to však čakať. Bola som predsa psychický chorá, odpad. Robila som našej rodine zlé meno. Meno, na ktorom si všetci tak veľmi zakladali.

"Alice, Ashley obed," otvorila dvere dvere mladá sestrička s dlhými hnedými vlasmi zopnutými vo vysokom chvoste, očami modrými ako samotné nebo a tým najmilším úsmevom. Správaním sa však podobala na starú harpiu. Veľmi rada nám tento pobyt ešte znepríjemňovala krikom a trestami, preto som sa vždy snažila byť poslušná. Teda, aspoň pri nej.

"No poď," potiahla ma Ashley. Nechcela prísť na obed neskoro aby po nás znova nekričala.

"Už idem," lenivo som sa zodvihla z postele a utekala za Ashley, ktorá už stihla zmiznúť v spleti chodieb. Nerada som chodila do jedálne sama, preto som sa snažila to nízke dievča s krátkymi čiernymi vlasmi čo najskôr dobehnúť. Ashley mala taktiež anorexiu, rovnako ako ja. Preto sme spolu aj boli na izbe. Väčšinou sa snažili dávať dokopy ľudí s podobnými diagnózami.

Obed prebiehal ako vždy. Bolo to ťažké. Veľmi ťažké. Stále som ju počula. Počula som, ako na mňa kričala, že som iba tučné prasa, no mne na tom už nezáležalo tak ako kedysi. Pomaly som sa učila ju ignorovať, no a každý deň jej hlas slabol. Prestala som ju vo svojich snoch vydávať. Robila som pokroky, malé, ale predsa.

"No Alice, musím ťa pochváliť. Ak to pôjde takto ďalej, onedlho budeš doma," pousmiala sa na mňa sestrička. Až som nespoznávala jej milé správanie. Z toho šoku ma však prebrala o malú chvíľu neskôr, keď kričala po inom pacientovi.

Po obede sme sa s Ashley pobrali späť do izby. Poobedia sme mali väčšinou voľné, čo znamenalo nudu. Veľa toho bolo zakázané, čo mi už pomaly začínalo liezť na nervy.

"Alice, návšteva!" zakričala z chodby sestrička. Celá nadšená som sa okamžite rozbehla za ňou. Zostala som však iba prekvapene stáť, keď ma sestrička doviedla do miestnosti pre návštevy. Nebol tam totiž George. Stála tam moja vždy dobre-vyzerajúca babka.

"Čo tu robíš?" spýtala som sa otrávene. Vážne to nebol človek, ktorého som túžila vidieť.

"Drzá ako vždy," poznamenala viac-menej pre seba, "prišla som ti iba oznámiť zopár vecí. Tvoja mama je na psychiatrii. Preto som sa rozhodla, že ťa odtiaľto dostanem, nepotrebujeme si kaziť meno ešte viac," hovorila bez toho aby sa na mňa vôbec pozrela, bez štipky ľútosti.

"Počkaj! Ako na psychiatrii?" takmer som vykríkla. V tej chvíli som nič nedokázala pochopiť. Absolútne mi to nedávalo zmysel.

"No vieš, tvoja mama mala odmalička nejaké psychické problémy, ale neriešili sme to. Mysleli sme, že z toho vyrastie, no ono sa to postupne zhoršovalo. Až sa to dostalo do takéhoto štádia. Mrzí ma, že si sa to dozvedela takto,"hovorila potichu, zrak mala upretý na zem. Človek by si aj myslel, že to vážne ľutovala, no to by nebola moja babka. V nej totiž nebola ani štipka ľútosti. Nikdy.

"Ale podľa výsledkov, nemáš tie problémy čo ona, takže vybavím aby ťa prepustili. Budeš bývať v byte tvojej matky," vysvetľovala mi ďalej.

"Ja nechcem aby ma ešte prepustili," povedala som rozhodnuto. Áno, chcela som byť už pri Georgovi, no nechcela som riskovať, že do toho znova spadnem.

"Alice, zlatko, neblázni. Nikto by tu nechcel dobrovoľne ostať," zasmiala sa.

"Ja chcem. Ešte stále nie som úplne vyliečená. Ja do toho nechcem spadnúť znova," hovorila som, pričom sa mi v očiach začali hromadiť slzy.

"Z anorexie sa nikdy celkom nevyliečiš." To boli jej posledné slová pred tým ako odišla. Zostala som tam iba obarene sedieť. Neschopná pohybu, či akejkoľvek inej reakcie.

Pred večerou si ma dala zavolať psychiatrička. Nevolala ma kvôli terapii, tie boli vždy doobeda. Aj som však stále dúfala, že sa to mojej babke nepodarilo vybaviť tak skoro. Strašne som sa bála toho, že zlyhám.

"Ahoj Alice," pozdravila ma psychiatrička hneď ako som vošla do jej ambulancie. Bola to malá miestnosť, ktorej steny boli bledomodrej farby. Všetok nábytok bol biely okrem jej čiernej stoličky a dvoch čiernych kresiel pre pacientov.

"Dobrý," slušne som sa odzdravila sadajúc si do jedného z kresiel.

"Asi vieš o čom s tebou chcem hovoriť," začala, "nemyslím si, že je dobrý nápad ťa prepúšťať. Tvoja babka má však množstvo známostí a samozrejme aj peňazí, takže nebol žiadny problém to vybaviť u mojich nadriadených. Avšak budeš sem musieť chodiť každý týždeň na terapie a váženie. Ak nejako extrémne schudneš, znova si ťa tu necháme. Súhlasíš?" pozrela sa na mňa po jej monológu. Síce sa ma opýtala či súhlasím, ja som nemala možnosť povedať nie. Všetko už bolo vybavené, tak som iba prikývla.

"Prepustíme ťa v pondelok ráno," oznámila mi. Znamenalo to, že mám pred sebou ešte tri dni. No komu pomôžu tri dni? Asi nikomu... Aj tak som bola odhodlaná bojovať. Kvôli Georgovi, kvôli sebe. Chcela som byť už konečne šťastná, chcela som sa mať rada.

Ahojtee! :)

Taakže tento týždeň budem mať prázdniny. :3 To znamená, že budem mať dosť času na písanie a je dosť možné, že sa už dopracujeme ku koncu tohto príbehu. Mám už vymyslené ako sa to skončí, ale ktovie možno sa to ešte zmení. :D Preto nič nesľubujem. :D

Prajem vám ešte krásny večer, vidíme sa pri ďalšej časti. ;)