Anjeli patria do neba

36/George

Pozn. a.: Pustite si k tomu aj pesničku. ;) 

"Bojujem."

Nič mi na to nepovedala. Iba na mňa upierala svoj zrak čakajúc, že jej poviem niečo viac. 

"O pár dní končím s chemoterapiou, ktorá mi veľmi nepomáha. Doktor mi ešte navrhol vyskúšať nejaký nový liek, avšak nie je isté či mi pomôže. Väčšine pacientov nepomohol," vysvetlil som jej. Až po dokončení vety som sa odhodlal pozrieť jej do očí. Stále na mňa bez slova pozerala, no už nie tak akoby čakala na ďalšie informácie. Z očí sa jej drali horké slzy, ktoré sa silou mocou snažila zadržať. Veľmi sa jej to nedarilo, radšej by som videl jej úsmev ako plač. Bez ohľadu na to čo som chcel a nechcel so jej pravdu o svojom zdravotnom stave povedať musel. Nechcel som jej už klamať aj preto, že ona mne neklamala. Skôr či neskôr sa priznala so všetkým. 

"Pššt. Neplač," pritiahol som si ju bližšie k sebe a tuho ju objal. 

"J-ja ťa nechcem stratiť," hovorila pomedzi vzlyky.

"Nestratíš ma, ja si ťa budem vždy strážiť," po tejto vete objala aj ona mňa. V tej chvíli som prvýkrát oľutoval, že som Alice spoznal. Nie preto, že by som ju už nemal rád, alebo že by mi začala liezť na nervy. Ale preto, lebo som ju mal až priveľmi rád. Keby ma nepoznala, nikdy by ma nemohla stratiť a nemohla by za mnou smútiť. Nemôžete predsa smútiť za niekym koho ste nepoznali, nie? 

"Keby sa to dalo, hneď by som sa s tebou vymenila. Ja som si aj tak nikdy svoj život nevážila. Ty by si mal žiť, nie ja!" začala plakať ešte viac. 

"Toto už nechcem nikdy od teba počuť, dobre? Ja som žil doteraz, užíval som si ho najviac ako to šlo. Ty by si mala teraz konečne začať. Bez ohľadu na to či prežijem, by si mala začať vnímať to dobré čo sa vôkol teba deje. Začni sa tešiť z ranného slnka, z letného dažďa, z toho, že na tomto svete môžeš byť a všetko bude krajšie, Alice. Len si musíš všímať tie maličkosti, ktoré prehliada väčšina ľudí," trošku som sa od nej odtiahol aby som sa jej mohol pozrieť do očí. 

"Keď ja to bez teda nezvládnem." Palcom som jej z tváre zotrel zbytočné slzy a usmial sa na ňu. 

"Zvládneš, zvládla by si to aj keby si ma nespoznala. Pretože si silná, zvládneš všetko čo budeš chcieť, iba si musíš začať veriť." 

"George, bez teba by som to nikdy nezvládla. Ja by som nezačala jesť, keby si sa v mojom živote neobjavil ty. Vlastne si ma zachránil a teraz ťa mám stratiť? Trochu nespravodlivé," sklopila som zrak. George mi na to nestihol nič povedať, pretože nás vyrušila sestrička. 

"Návštevné hodiny sa skončili, prosím nechajte ho odpočívať," zahlásila mladá sestrička, ktorú som tu ešte nevidel. 

"Prídem zajtra," usmiala sa.

"Budem sa tešiť," úsmev som jej opätoval a už šušťavým krokom upaľovala preč z mojej izby. Iba som nad tým pokrútil hlavou. Ako jej to mohlo vôbec napadnúť? Veď je to úplná hlúposť. 

O chvíľu neskôr mi tá istá sestrička doniesla večeru. 

"Vy ste tu nová?" spýtal som sa jej. Bolo na nej vidieť, že ju moja otázka trochu neskočila. Aj keď som celkom nechápal prečo. 

"Áno, prečo?" 

"Ešte som vás tu nevidel," mykol som plecom. 

"A to tu akože poznáš všetky sestričky?" nadvihla obočie. 

"Vlastne áno," priznal som. 

"Tak to ti neverím," zasmiala sa. 

"Prečo? Som tu častejšie ako doma," nesmial som sa. Hovoril som úplne vážne a ona po chvíľke pochopila, že tu naozaj nič na smiech nie je. 

"Prepáč," sklopila zrak. 

"To je v pohode, ale pri iných pacientoch sa radšej z takýchto vecí nesmejte, mohli by to zle pochopiť." Len prikývla a už jej nebolo. Pozrel som sa do taniera aby som videl čo mi to vlastne priniesla. Hneď mi to pripomenulo Alice. Je to normálne? Asi nie. No zaujímalo ma čo asi robí, či sa chystá niečo večerať. Najradšej by som bol iba s ňou. Potrebovala ma tak veľmi ako aj ja ju. Po tej dlhej dobe mi náš rozhovor padol vhod aj keď nebol práve veselý. 

S neutíchajúcimi myšlienkami som sa pustil do večere. Nebolo to vôbec chutné, no po čase si každý zvykne na takúto stravu. Čo iné mi ostáva?

Po večeri prišla znovu tá mladá sestrička. Už sme sa ale nerozprávali. Nemal som na to ani náladu. Jediné na čo som dokázal myslieť bolo, ako veľmi neznášam tú chorobu. Každý je strojcom svojho šťastia. Tak sa to hovorí, nie? Ale ja som nebol. Nemal som osud vo svojich rukách. Pretože rakovina nie je ako chrípka. Neprejde iba tak. Ja som sa snažil, bojoval som, no sily ma opúšťali. Cítil som ako slabnem, ako prehrávam. 

Ahojte! 

Konečne som si našla čas na napísanie ďalšej smutnej časti (veď ako inak). :D Snáď sa vám aspoň trochu páčila. :) Budem rada za každý jeden vote aj komentár. :) Ešte som vám chcela oznámiť, že sa tento príbeh blíži ku koncu. :/ Ani sa mi ho nechce ukončiť, no všetko sa raz musí skončiť. :/ :)

 Prajem vám pekný zvyšok dňa, "vidíme" sa pri ďalšej časti. ;) :)