Anjeli patria do neba

7/Alice

Sedela som v izbe ako telo bez duše. Nevedela som sa z toho spamätať. On proste nemohol zomrieť. Nie takto. Dosť ironické na tom je, že miloval let v lietadle. A jeho záľuba, bola zároveň jeho koncom.

Od toho čo som ráno mamu našla plakať na zemi, prešli asi dve hodiny. Stále sme obe plakali, no každá v inej izbe. Cez tenké steny som však počula aj mamin nárek. Milovala ho najviac ako vedela. Bol to úžasný človek a ešte lepší otec. Zrazu som sa zdvihla a išla som niekam preč. Kam? Automaticky som zamierila na moje obľúbené miesto.
Postavila som sa na kraj strechy, v tom momente som pochopila Georgovu odpoveď na otázku či sa chystá skočiť. Povedal, že zajtra môže mať iný názor. Nikdy som nemala rada svoj život, nikdy som nemala rada seba. Teda mala, keď som bola ešte malé dieťa, ktoré si neuvedomovalo krutú realitu. No teraz, teraz som stratila aj tú poslednú štipku chuti do života. Nemala som však dostatok odvahy vykročiť vpred, tak som tam iba stála pričom mi chladný vietor neprestajne narážal do tváre. Po chvíli som si však sadla na deku, ktorá tam bola stále privalená kameňom, aby ju neodfúklo. Rukami som si objala kolená a prestala som zadržiavať slzy.

Neprestajne som plakala, až dokým som nezačula za sebou kroky. Okamžite som si utrela oči. Neotáčala som sa, nikto iný ako George to byť nemohol. Mala som však chuť ho vyhnať preč. Chcela som, potrebovala som byť sama.

"Stalo sa niečo?"ihneď sa ku mne zohol a odhrnul mi vlasy z tváre.

"Nič. Som v pohode," otočila som hlavu iným smerom.

"Vidím, že nie si," oponoval mi. Jediné čo som v tom momente chcela, bolo aby mi dal pokoj. Nič viac, nič menej. No pri ňom to také jednoduché nebolo.

"Ale ja som v pohode!" zvýšila som hlas.

"Hej a tam letí jednorožec," pretočil očami.

"Proste... ma nechaj na pokoji. Strecha je dosť veľká, môžeš ísť aj inam," pozerala som sa do diaľky snažiac sa zadržať ďalšie slzy.

"Čo ak chcem byť tu?"opýtal sa.

"Tak odídem ja," začala som sa pomaly zbierať zo zeme, keď ma zastavil.

"Nie, nechoď... Ja len, môžeš sa mi zdôveriť." Iba som na neho smutne pozerala. Mala som chuť to niekomu povedať. Mala som chuť to povedať jemu. Vôbec som ho nepoznala, no aj tak som mu slepo dôverovala. Nakoniec som však iba záporne pokrútila hlavou. Po mojej reakcii začal pomaly odchádzať, trošku mi to pripadalo akoby aj on sám chcel aby som ho zastavila. Tak som aj urobila.

"Počkaj! Neostaneš tu?" sklopila som zrak. Pravda bola taká, že bez neho by mi tam nebolo lepšie. Cítila by som sa ešte viac opustená.

Asi dve hodiny sme sedeli vedľa seba, každý blúdil vo svojej spleti myšlienok. Za tie dve hodiny som sa stihla aspoň päťkrát rozplakať. Stále po mne hádzal spýtavé pohľady, no ja som mu neprezradila dôvod toho prečo som smutná.

"George?" opýtala som sa roztraseným hlasom, "môžem ti to povedať?"

"Iba na to tu celý ten čas čakám," skonštatoval. Tak som teda začala rozprávať, začala som tým čo sa stalo dnes ráno, pokračovala som tým, aký mám ku obom rodičom vzťah. Hovorila som dlho a on ma celý ten čas pozorne počúval ako keby nebolo v tej chvíli nič dôležitejšie ako ja. Pri rozprávaní sa mi veľmi uľavilo, ale až tak, že som povedala niečo, čo sa nikto nemal dozvedieť.

"A vtedy si mal pravdu, som anorektička," prezradila som. Však až po chvíli mi došlo čo som to vlastne povedala. Nemalo to nič spoločné s mojou rodinou, nejako mi to ušlo. Nikdy som to ešte nikomu nepovedala. Vedela som to len ja a nikto iný.

"Alice, je mi veľmi ľúto čo sa stalo tvojmu otcovi. Musela to byť pre teba veľká strata. Neviem presne ako sa teraz môžeš cítiť lebo ja som nikdy nikoho tak blízkeho nestratil. Avšak zdôverila si sa mi a za to som rád. K tej poslednej vete však neviem čo ti povedať. Ak ti poviem aby si prestala, nepočúvneš a ešte sa nahneváš. Ak ti poviem aby si pokračovala, budem mať z časti na svedomí tvoju smrť. Alice, neviem prečo si s tým začala. Možno mi to raz povieš, možno nie, no mala by si s tým prestať. Určite sa nájde niekto kto by sa z tvojej straty teraz už určite nespamätal. Do ničoho ťa však nenútim. Je to len tvoja voľba." vedela som koho mal na mysli. Mamu. Mal pravdu keby stratila aj mňa, nespamätala by sa z toho. Ale mňa predsa nestratí ešte na tom nie som tak zle. Prekvapilo ma však ako pokojne to všetko zobral, ako milo mi odpovedal. Ostatní by ma odsúdili, on nie. Prečo? To vie len on.

Ahojteee!

Som taká rada, že som dnes stihla ďalšiu časť! Mám teraz toho trošku menej tak ten čas treba samozrejme využiť na písanie. :D Dúfam, že sa časť páčila. Budem veľmi rada ak mi svoj názor napíšete dole do komentára. :)

Na dnes sa už s Vami lúčim. Tak sa majte a vidíme sa pri ďalšej časti. :)