Anjeli patria do neba

21/Alice

Ráno mi ešte urobili všetky potrebné vyšetrenia. Hneď po tom som s mamou odišla domov.

"Doma ti musím dať niečo zjesť. Hrozne si schudla," prehovorila zrazu. Radšej som na to nereagovala, iba som si pustila rádio. Snažila som sa sústrediť na všetko okolo seba aby som znovu neprepadla zlým myšlienkam o mojej postave. Tak veľmi som sa snažila toho zbaviť, tak veľmi som sa chcela vyliečiť. No nebolo to vôbec jednoduché. Tým myšlienkam som aj tak prepadla. Boli také ako vždy. Hrozné, neznesiteľné...pravdivé? Zas a znova som nechcela nič jesť, nechcela som aby mi George pomáhal. Nebolo treba.

Doma mi mama pomohla dostať sa do postele. Bolelo ma celé telo. Bola som rada, keď som konečne ležala. Za posledné roky som sa nikdy tak netešila z ležania, vždy som radšej zvolila cvičenie. Tvrdé cvičenie.

"Čo si dáš? Mám kurča s ryžou, zopár sendvičov a šalát," stála vo dverách hľadiac na mňa.

"Šalát," povedala som bez rozmýšľania.

"Ale dám si ho trochu neskôr," dodala som ešte.

"Šalát? Si si istá, že nechceš to kurča?" nadvihla obočie. Ja nechcem nič!

"Áno som si istá." Po tej vete konečne odišla. Na instagrame som napísala Georgovi či nepríde. Súhlasil. Veľmi ma to potešilo. Potrebovala som ho pri sebe. Potrebovala som vidieť jeho krásne oči, milý úsmev... Celkovo jeho.

Prišiel asi o hodinu neskôr. Trochu ma to nahnevalo, predsa len sme susedia. Nemá to až tak ďaleko na to, aby mohol hodinu meškať.

"Ahoj," pozdravil sa s milým úsmevom na perách, keď ho moja mama konečne prestala zdržiavať zbytočnými otázkami a pustila ho ku mne.

"Kde si bol tak dlho?" ihneď som sa ho opýtala. Nemala som žiadne oprávnenie ho tak kontrolovať, nedalo mi nespýtať sa.

"Moja sestra nechtiac odtrhla hlavu svojej obľúbenej bábike. Musel som to nejako zalepiť," zasmial sa.

"No čo? Ako sa máš?" opýtal sa pričom sa stále obzeral ku dverám. Pravdepodobne sa bál či nás nepočúva moja mama. Tiež som sa toho trochu obávala, bola toho schopná. 

"Zapni hudbu," nakázala som mu. Najskôr mu to prišlo čudné, no potom pochopil, že je to opatrenie proti tomu aby nás počula. Pesnička, ktorú vybral sa mi veľmi páčila.

"Páči sa mi," zavrela som oči a započúvala sa do jej tónov. On ma iba mlčky pozoroval.

"A mám sa fajn," povedala som po chvíli. Neveril mi, samozrejme. Bolo to na ňom vidieť. Iba sedel so smutným pohľadom upretým na mňa. Ani ja by som si neverila. Veď som vlastne vkuse klamala samú seba.

"Fajn, Mám sa úplne hrozne!" zvýšila som hlas pričom som sa modlila aby to mama nezačula.

"Hovor," nespúšťal zo mňa zrak.

"Načo ti to mám hovoriť? Vieš o čo ide. Ani vlastne neviem čo povedať. Cítim sa hrozne, snažím sa jesť, nemôžem cvičiť, nenávidím pohľad do zrkadla, nenávidím seba. Navyše mám pocit, že som tu úplne zbytočná, niekto si určite viac zaslúži tu byť ako ja. Čo viac chceš počuť?" z očí mi tiekli slzy, bolo hrozné počuť to, čo som sama vyslovila. Pretože som si ešte viac začínala myslieť, že je to pravda. George sa priblížil ku mojej posteli, sadol si vedľa mňa a položil svoju ruku na tú moju.

"Alice, asi tomu veľmi nebudeš môcť uveriť, ale to čo robíš teraz je dobré. Je dobré jesť, teraz je dobré necvičiť. Nenávidíš pohľad do zrkadla? Fajn, tak ho zakryme. Zbytočná tu nie si. Si veľmi dôležitá. Musíš žiť ešte dlho. Bude ťažká cesta sa z toho dostať. Ale ty to zvládneš. Verím ti, Alice," po svojom prehovore odhrnul jeden prameň vlasov z tváre. Vďaka nemu som sa konečne cítila lepšie, cítila som sa potrebná. Zrazu sa postavil a otvoril moju skriňu.

"George? Nič ti nehovorí niečo také, že návšteve by si do skrine chodiť nemal?" opýtala som sa sledujúc ho.

"Prepáč, len hľadám deku," povedal prezerajúc si moje veci.

"Úplne hore," povedala som bez rozmýšľania.

"Počkaj. Načo deku?" nechápala som. Úplne ma však odignoroval. Prešiel ku zrkadlu stojacemu vedľa skrine a celé ho prekryl dekou.

"Jeden nepriateľ už je preč," zahlásil víťazoslávne až som sa musela pousmiať.

Ahojte! :D

No čo bol Mikuláš štedrý? xD U mňa áno. :3 Budem vám vďačná za voty aj komentáre. O:) :D

Prajem vám ešte príjemný mikulášsky večer. :) :3 :D