Anjeli patria do neba

37/Alice

Smutná, deprimovaná som prekročila prah bytu, v ktorom som prežila celý svoj život. Odrazu mi hlavou celý prebehol. Všetko čo ma postretlo. Všetko zlé, dobré i to najlepšie. Nikdy som nemala šťastie, v škole ma šikanovali, nikto ma nemal rád. Bola som stratená, nespočetne veľakrát som chcela svoj život proste ukončiť. Nikomu by som nechýbala. No keď som bola najviac na dne som spoznala Georga. On bol to najlepšie čo ma mohlo postretnúť. A teraz som sa mala proste zmieriť s tým, že ho strácam. Cítila som sa strašne bezmocná. Návale hnevu som zhodila sklenenú vázu, ktorá stála na skrinke v chodbe. Pokračovalo to ďalšou, nakoniec som rozbíjala všetko krehké, čo sa vôkol mňa nachádzalo. Keď moje oči nenašli už nič čo by som mohla rozbiť, začala som nechty zarývať do svojej pokožky na tvári, na rukách, na bruchu a na nohách. Čiže do miest, ktoré som na sebe najviac nenávidela. Nakoniec som sa iba plačúc zviezla na zem. Neviem koľko času prešlo, no zotrvala som takto pomerne dlho. Potom som sa jednoducho zdvihla a išla na miesto, kde som vždy našla útočisko. Na strechu. 

Okrem mojej deky zaťaženej kameňom som tam našla ešte jednu, ktorá musela patriť Georgovi. Posadila som sa na tú moju hnedočervenú a zakryla sa tou jeho, o trochu väčšou modrou dekou. Nemala nejakú špecifickú vôňu, ale aj tak som mala pocit, že je tam so mnou. Iba som sedela, pozorovala vysvietené mesto a snažila sa nejako si usporiadať myšlienky. Bolo to náramne ťažké. Vedela som však, že sa musím pozbierať. Musela som byť silná najmä kvôli Georgovi potreboval mať vo mne oporu, nepotreboval vidieť ako sa sypem.

O niekoľko hodín neskôr som sa vrátila domov. Zhrozila som sa, keď som uvidela spúšť, ktorú som po sebe nechala. Ihneď som to po sebe začala upratovať. Nezaoberala som sa tým, že som vôbec nevečerala. Ignorovala som bolesť brucha, ktorá signalizovala hlad. Proste som upratovala a bola opäť zahĺbená vo svojich myšlienkach. Mala som v hlave strašný zmätok.

Upratovanie mi nakoniec zabralo dve hodiny, keďže som poupratovala celý byt. Susedia museli mať radosť, keď som v noci začala vysávať. Ale upratovanie pre mňa bolo jednoducho skvelé odreagovanie. A potom už bolo proste neskoro na jedenie...

Unavene som sa zvalila do postele s očakávaním, že hneď zaspím. Nestalo sa tak, samozrejme. Insomnia ma trápila už dlho. Už ma to otravovalo. Vždy keď som si mohla vychutnať svoj zaslúžený odpočinok, tak som namiesto toho mala vždy ešte viac priestoru na premýšľanie, čo nebolo vždy najlepšie, pretože s nocou často prichádzali aj depresie.

Keď som ani po dvoch hodinách nezaspala, pustila so si film, ktorý mi ubral ďalšie dve hodiny zo spánku. Pozeranie filmu ma už unavilo a okolo pol šiestej som sa konečne vydala do ríše snov, alebo skôr nočných môr.

************************

Ráno, alebo skôr okolo obeda ma zobudil zvonček. Človek, ktorý nemá priateľov a jeho matka je na psychiatrii by čakal, že ho nikto nebude otravovať. No takto to v mojom svete nefunguje. Vždy niekto naruší môj pokoj.

Obliekla som si sivý župan a šuchtavým krokom sa dostala až ku dverám. Za dverami som našla malú Charlotte, čo ma dosť prekvapilo.

"Ty ešte spíš?" začula som jej detský trošku piskľavý hlas.

"Mmm," rozospato som prikývla.

"Mama ma poslala ti povedať, že za hodinu pôjdeme za Georgom. Tak ak chceš môžeš ísť s nami," obdarila a štrbavým úsmevom.

"Dobre, rada pôjdem s vami," pousmiala som sa.

"Jupííí," zajasala. "Hej, mama ťa pozýva k nám na obed," dodala. To ma trochu zarazilo. Nevedela som čo urobiť. Nebola som pripravená jesť čokoľvek.

"Nie ďakujem. Mám uvarené," vysvetlila. Na to iba prikývla a už jej nebolo.

Hneď potom moje kroky smerovali rovno do kuchyne. Vynechala som večeru aj obed, nemohla som si dovoliť vynechať aj obed. Keď už nie kvôli sebe, tak kvôli Georgovi. Chcela so dokázať, že som naozaj taká silná ako si o mne myslel. Nechcela som ho sklamať. On bojoval zo všetkých síl, musela som aj ja.

Presne o hodinu neskôr sa v mojom byte opäť rozoznel zvonček. Ako tak spokojná so svojim vzhľadom som vyšla z bytu, kde ma už čakala Georgova milá rodinka. Dosť som sa čudovala, že sú ku mne takí milí. Nevidí sa to často. Teda aspoň v mojej rodine nie.

"Ahoj," pozdravila som ho s úsmevom na tvári hneď ako som prekročila prah jeho izby. Už som bola úplne pokojná. Bola som najedená, moje nohy neboli obalené potravinárskou fóliou, nemala som dôvod sa hanbiť. Myšlienky na to, aká je moja postava ešte stále nedokonalá som zahnala do kúta snažiac sa vnímať iba Georgovu prítomnosť.

"Ahojte," na jeho tvári sa tiež okamžite objavil úsmev. Všimla som si ako mi venoval dlhý nedôverčivý pohľad, keď som kráčala smerom k nemu. Avšak žiadne šušťanie už počuť nemohol.

Po asi dvoch hodinách načúvania rozhovoru s jeho rodičmi nás nechali samých. Za čo som bola úprimne vďačná.

"Už žiadna fólia?" uškrnul sa.

"Nie," pousmiala som sa.

"A jedlo?" trochu zvážnel.

"No..."

"Hlavne neklam," upozornil ma.

"Veď to ani nechcem. Vynechala som večeru, raňajky som prespala, ale obed som jedla," pozrela som na neho psími očami dúfajúc, že sa na mňa nebude hnevať.

"To nevadí. Ale nabudúce nech sa to neopakuje," zodvihol ukazovák a pohrozil mi ním ako malému dieťaťu. Ja som na to iba prikývla.

"Ty sa máš ako?" pozrela som sa na neho smutným pohľadom. Popravde som to asi ani nechcela vedieť po tom ako ma to včera položilo. No na druhej strane ma to strašne zaujímalo.

"Ani lepšie, ani horšie." Povedal bez akejkoľvek emócie. Aspoň trochu ma potešilo, že mu nie je horšie.

"Dáš si?" podal mi jablko z jeho nočného stolíka.

"Prečo nie?" s chabým úsmevom na tvári som si od neho zobrala jablko.

"Robíš mi radosť, vieš o tom?" Iba som sklopila zrak, na nič iné som sa v tej chvíli nezmohla. Necítila som sa na pochvaly. Predsa len mi prišlo ľúto, že som vynechala tú večeru.

Ahojte!

Tak a ďalšia kapitola je na svete. S každou ďalšou kapitolou sme čoraz bližšie ku koncu. Neviem či to je dobré alebo zlé, ale po ukončení tohto príbehu sa možno zrodí ďalší a možno ešte lepší príbeh. ;) Budem rada ak zanecháte vote lebo komentár s vaším názorom. :3

Vidíme sa pri ďalšej časti. Majte sa. :) :*