Anjeli patria do neba

8/George

Popravde nechcel som veriť vlastným ušiam, keď sa mi priznala. Chcel som na ňu nakričať, chcel som aby si uvedomila čo robí. No krik by nič nevyriešil, tak som sa jej všetko pokúsil vysvetliť.

"Mám nápad. Stretneme sa za 10 minút pred hlavným vchodom," povedal som a vyškrabal sa na nohy.

"Nechcem ísť domov. Poďme hneď," prehovorila ihneď ako zbadala, že odchádzam.

"Tak ma počkaj dole ja si totiž potrebujem vziať nejaké veci," vysvetlil som jej na čo len prikývla a už sa jej tunelom hnala preč. Nechápal som kde sa v nej zrazu nabralo toľko energie, no možno iba chcela využiť každú príležitosť na to, aby aspoň na chvíľku zabudla na veci, ktoré sa udiali. A to sa mi páčilo. Páčilo sa mi, že mi dala šancu.

Doma so si do ruksaka nabalil tie najpotrebnejšie veci ako sú mobil, peňaženka, vodu pre oboch a samozrejme jedlo. Zbalil som najmä ovocie a zeleninu, no aj zopár sendvičov, pretože ja by som asi umrel od hladu keby som mal jesť iba ovocie.

Čo najrýchlejšie som zbehol dole za ňou. Alice tam stála s rukami prekríženými na prsiach.

"No to ti teda trvalo," povedala mierne otrávene.

"Prepáč," hlesol som.

"No ideme?" Skôr ako som stihol niečo povedať vykročila vpred. Ani sa nepozrela kam ide. To však bola veľká chyba, pretože práve vtedy sa po ceste rútilo auto. Išlo rýchlejšie než by po parkovisku malo, preto nestihol zabrzdiť. Už som iba videl ako jej krehké telo letí k zemi. Ihneď som sa rozbehol za ňou. Na ceste ležala v kaluži krvi. Objal som ju a v tom momente mi z očí vyšli slzy. Vodič auta niekoľko minút vystresovane sedel v aute. Medzi tým sa okolo nás začali zoskupovať ľudia. Ja som tam iba sedel na zemi s ňou v náručí, úplne vystresovaný. Nevedel som čo robiť. Asi do piatich minút prišla sanitka. Musel ju zavolať niekto z tých ľudí, ktorí sa na nás pozerali ako na nejakú atrakciu. Alice odviezli do nemocnice, mňa s ňou do sanitky nepustili, keďže nie som jej rodina. Preto som sa tam vydal pešo.

Oči som mal napuchnuté a červené od plaču. Okoloidúci na iba nechápavo pozerali. Avšak vtedy mi boli ich pohľady ukradnuté. Záležalo mi iba na tom aby bola Alice v poriadku. Chcel som aby sa vyliečila z anorexie, aby vnímala krásy sveta a aby žila šťastný život aspoň ona, keď sa mne ten môj končí.

V nemocnici ju ihneď začali operovať. Dozvedel som sa to od jej matky, ktorá tam už bola. Bolo mi jej ľúto. Muselo to byť pre ňu strašné. V jeden deň stratiť manžela a modliť sa o prežitie jej jedinej dcéry. Nevedel som si ani len predstaviť ako sa musela cítiť.

"A-ako sa to stalo?" spýtala sa tichým roztraseným hláskom. Ani ja sám som jej poriadne odpovedať nevedel všetko sa zomlelo tak rýchlo. Pokúsil som sa jej to všetko vysvetliť tak, aby sa to dalo pochopiť. Avšak som tým iba spôsobil to, že sa rozplakala ešte viac. Nikdy som veľmi neveril v boha. No vtedy som sa k nemu modlil, bol som toho názoru, že ak naozaj existuje, nenechá tú ženu toľko trpieť.

Po niekoľkých hodinách strašného čakania na nemocničnej chodbe, vyšiel doktor, ktorý operoval Alice. Rozprával sa iba s jej mamou, dúfal som, že sa operácia podarila.

"Operácia dopadla dobre, avšak najbližších 24 hodín rozhodne. Pustia nás k nej, až keď sa jej zdravotný stav zlepší," pousmiala sa. V jej očiach bol viditeľný smútok, ale dobrá správa o operácii jej značne zlepšila náladu.

Po ceste domov som sa ešte zastavil na streche. Prepadli ma výčitky svedomia. Obviňoval som sa za to čo sa jej stalo. Keby sme ostali sedieť na streche, nič z toho by sa nemuselo stať. Všetko to bola iba moja chyba. Chyba, a ktorú trpela ona.

Ahojte. :)

No sama neviem čo na toto ešte napísať. :/ Mala som v pláne romantický výlet kde sa o všeličom porozprávajú a nakoniec moje prsty napísali toto. :D Budem veľmi rada ak mi napíšte svoj názor do komentára. Tak sa nehanbite a píšte čo sa vám páčilo a čo nie. :) Na dnes sa s Vami lúčim.

Vidíme sa pri ďalšej časti. ;)