Anjeli patria do neba

10/George

Ráno som vstal skoro. Unavene som prešiel ku oknu, slnko mi nepríjemne svietilo do očí. Vždy som mal radšej tmu ako denné svetlo. Nič nedráždilo moje oči a videl som skutočnosť, nie lož prezlečenú do krásnych farieb.

Po ceste do nemocnice som chcel Alice niečo kúpiť. Nevedel som však čo. Jedlo by nezjedla a netušil som ako by zareagovala na kvety, nevedel som či radšej číta knihy alebo lúšti krížovky. Nevedel som o nej takmer nič, no aj tak mi záležalo na jej šťastí. Chodil som po izbe prezerajúc si knižky, ktoré som tam mal. Vybral som z nej najmenšiu, no moju najobľúbenejšiu knižku. Bola to zbierka básní. Boli o živote, láske, sklamaniach... Niektoré boli optimistické a niektoré zasa nie.

"Ahoj!" vyhŕkla hneď ako ma uvidela. Oči mala opuchnuté od plaču, vyzerala unavene.

"Ahoj," smutne som sa pousmial, "je ti niečo?"

"Nie, nič mi nie je," na jej tvári sa ukázal úsmev. Bol to len taký maličký roztomilý úsmev, ale bol úprimný. V jej očiach som videl, že nič nepredstiera.

"Niečo som ti doniesol, je to len taká maličkosť aby si sa tu veľmi nenudila," vysvetlil som jej a vybral z vetrovky malú knižku.

"Neviem či rád čítaš, ale..." Natiahla pre knižku pri čom sykla do bolesti.

"Poéziu veľmi nečítam, ale ďakujem. Rada si niečo prečítam," znova sa pousmiala. Páčil sa mi jej úsmev. Bolo mi trošku ľúto, že som ho nevidel častejšie. Vzhľadom na to, v akom stave bola, som sa však nemohol diviť.

"To je moja najobľúbenejšia kniha. A čo teda rada čítaš?" sadol som si na stoličku vedľa jej postele. Mojim plánom bolo sa o nej dozvedieť čo najviac.

"V poslednej dobe dom toho veľa nečítala a keď hej tak hlavne smutné knihy," hovorila prezerajúc si obal knihy.

"James Hort? Tohto spisovateľa vôbec nepoznám," pomaly listovala v knižke.

"Ani nemôžeš, napísal ju môj otec. Nikdy sa mu však nepodarilo vydať ich." Iba prikývla.

Knihu odložila do nočného stolíka so slovami: "začnem čítať až po skončení návštevných hodín." Po tej vete medzi nami nastalo ticho ani jeden z nás nevedel čo má povedať. Za normálnych okolností by som sa spýtal ako tu varia, no bolo mi jasné, že sa žiadneho jedla nedotkla. Aj tak však nabral odvahu a spýtal sa jej.

"Ješ tu niečo?" pohľadom som prechádzal po nemocničnej podlahe čakajúc na jej odpoveď.

"Čo chceš počuť? Určite vieš odpoveď," hovorila tichšie, akoby som ju ani nemal počuť.

"Viem," vôbec som svoj pohľad zo zeme nezdvihol.

"Tak načo sa to vôbec pýtaš? Nechcem stále počúvať blbosti o tom ako musím jesť, potrebujem niekoho kto by ma v tom podporoval," znela zúfalo. Na chvíľu som svoj pohľad presmeroval na ňu.

"Alice, ja ti iba chcem pomôcť," dohováral som jej.

"Ak mi chceš pomôcť, tak mi vymysli čo mám cvičiť alebo čo mám zjesť také aby som nepribrala. Tým mi pomôžeš." Iba som si povzdychol. Bolo mi to ľúto. Vedel som, že s takýmto prístupom dlho na tomto svete nepobudne.

"Si sebecká," povedal som čo najtichšie. Nechcel som ju uraziť, no musel som to povedať.

"Čo prosím?!" Nahneval som ju. Urobil som presne to, o čo mi nešlo.

"Si proste sebecká. Chceš byť krásna za každú cenu a pritom nevidíš aká krásna naozaj si. Dobre keby si zdravo jedla popri tom cvičila, nepovedal by som ani slovo, no ty. Ty ohrozuješ svoj život pre to aby si bola krásna a vôbec sa nepozeráš na to, čo spôsobíš ostatným ak kvôli anorexii zomrieš. Dobre, na mňa brať ohľad nemusíš. Ale čo tvoja mama? Teraz prišla o manžela nemôže prísť ešte aj o teba," mierne nahnevane som dokončil svoj monológ, položil na jej nočný stolík jablko, ktoré som stihol pred odchodom z domu vložiť do vrecka a dal sa na odchod.

"Kam akože ideš?!" zvýšila hlas, ktorý sa jej triasol. Nezastal som ani na chvíľu. "Ako si vôbec dovoľuješ mi toto povedať? Nevieš o mne nič! Nevieš o ničom čím som si ja prešla! Nemôžeš ma len tak súdiť!" poslednú vetu už kričala. Po tvári jej tiekli slzy, mal som chuť sa jej ospravedlniť, no nemal som dôvod. Povedal som iba pravdu, ktorú musela pochopiť.

"Neviem. Máš pravdu. Neviem o tebe takmer nič. No viem jedno. Ľudia zomierajú každý deň na zákerné choroby a ty len tak premrháš svoj život aby si bola štíhla. Skús sa nad tým zamyslieť, Alice. Nie je ľahké ja z anorexie dostať, no skúsiť to môžeš. Nie kvôli mne, ale aspoň kvôli mame," po dokončení vety som jednoducho odišiel.

Ahojte!

No takže je tu ďalšia časť. Čo na ňu hovoríte? :O Čo sa vám páčilo/nepáčilo? Urobil George dobre, že jej povedal čo si myslí alebo nie? No nakoľko je 00:45 tak už končím, no dnes ak stihnem možno pribudne ďalšia časť tak uvidíme. :)

Dobrú noc a vidíme sa pri ďalšej časti. ;) :*