Anjeli patria do neba

31/Alice

Ráno som sa prebudila v nemocničnej izbe. Vedela som to hneď, ako ma oslepilo to otrasne ostré svetlo. Len matne som si pamätala na včerajšie udalosti. Svoje pocity som v tej chvíli poriadne opísať nevedela. Bola som smutná, nahnevaná, ale zároveň aj šťastná, keď som si spomenula na Georga. Síce pri mne nesedel, ale iba on bol dôvod, prečo by som bola ešte schopná nejako fungovať. Chodiť do nemocnice mu predsa mama zakázať nemôže. 

Sedela som na posteli zazerajúc na tacku s rožkom a nejakou nátierkou, ležiacu na mojich nohách. Po tých týždňoch, čo do mňa mama nezmyselne pchala všetko jedlo čo videla, som na tom bola ešte horšie. Moja nenávisť k jedlu ešte vzrástla. Vedela som, že sama s tým už bojovať nedokážem. Dokázala som to však vôbec niekedy sama? Vždy pri mne predsa stál George. Ktovie kde by som bola bez neho.

"Ahoj," snažil sa chytiť dych, "prišiel som čo najskôr som mohol," oznámil mi pričom si ihneď sadol na stoličku a zavrel oči aby si trochu oddýchol.

"Ahoj, nemusel si sa až tak ponáhľať. Nie že odpadneš," hovorila som mierne vystrašene. V jeho stave by sa nemal vôbec namáhať a nieto ešte kvôli nej.

"Aspoň by sme tu boli spolu," zamrmlal.

"Prestaň, buď rád, že tu nemusíš byť. Nie je to tu žiadna výhra. Sám to vieš," zahriakla som ho. Tá poznámka sa mi vôbec nepáčila. Ani neviem prečo, no nemala som z toho dobrý pocit. Nie že by som nechcela byť s ním. Samozrejme, to som chcela a veľmi, ale nie  na takomto mieste.

"Hej, napríklad tu zle varia," pozrel sa na tanier s raňajkami. Iba som sklopila zrak. Nechcela som sa s ním o tom zhovárať ani o tom čo sa stalo včera. 

"Ako sa má Charlotte?" okato som zmenila tému.

"Fakt nenápadná zmena, Alice," zasmial sa. To bolo to čo som potrebovala vidieť. Ten jeho krásny biely úsmev. "Charlotte sa má fajn. Párkrát sa na teba dokonca pýtala. Len som nevedel čo jej povedať, tak som si musel vždy niečo vymyslieť," sklopil zrak. Videla som na ňom, že ho to trápilo, chcel sa o tom rozprávať ja som sa na to však vôbec necítila. Všetko to bolo ešte také čerstvé.

"Nechceš mi o tom povedať?" spýtal sa potichu, no dosť nahlas na to, aby som ho počula.

"Ja - ja neviem..." pohľadom behala všade možne len aby sa nemusela pozrieť do jeho očí.

"Asi ti to nie je príjemné, ja len... Chcel som iba vedieť či ti tvoja matka nejako neublížila. Myslím fyzicky. Lebo mňa včera tak trochu napadla," hovoril som zrakom upretým na podlahu.

"Čože?!" vytreštila som oči, "čo spravila?"

"No ja som chcel ísť za tebou, jej sa to nepáčilo tak ma začala urážať a biť. Musím povedať, že na to aká je štíhla mala sily až až," zasmial sa. Ja ale nie. Nemohla som uveriť tomu, čo mi hovoril. To by predsa moja matka neurobila alebo áno?

"Ublížila ti?" ustarostene som sa na neho pozrela.

"Ale prosím, ťa," pretočil očami. Ja som sa zmohla iba na chabý úsmev. Čo sa to mojej mame porobilo?

"Tak povieš mi čo sa u vás dialo?" vyzvedal naďalej.

"Nabudúce," sľúbila som. Najskôr som potrebovala vstrebať ti nové informácie. A poviem vám, nebolo to vôbec jednoduché.

"Si v poriadku?" spýtal sa, keď som dlhšie sedela bez pohybu. Iba som prikývla aby som sa opäť mohla zahĺbiť do svojich myšlienok.

"Čo takto dať si jablko?" vybral z vrecka malé zeleno-červené jablko. Na to jablko som sa len zdesene pozerala. Nechcela som ho zjesť, nemohla som. Po tom všetko čo sa dialo, nemohla som to zjesť. Jednoducho to nešlo. Jedlo bolo to čo ma ničilo, ja som mu to len nechcela dovoliť.

"Prečo sa na to tak pozeráš? Ja som myslel, že toto sme už zvládli," hovoril pokojným hlasom, no v očiach som mu videla smútok.

"Tak asi nie," povedala som takmer nečujne. V tej chvíli som potrebovala aby mi by oporou, nie aby ma nútil jesť rovnako, ako mama.

"Ja už asi budem musieť ísť," svoj zrak presmeroval na čierne náramkové hodinky.

"Fajn. Maj sa," bezducho som sa s ním rozlúčila.

"Tak... ahoj zajtra." To bola veta, po ktorej ma opustil. Veta, po ktorej ma nechal znova samú v škaredej nemocničnej izbe. Aj keď som vedela, že jednoducho odísť musel kvôli jeho zdravotnému stavu, cítila som sa neskutočne osamelo. Akoby ma nikto nikdy nemal úprimne rád? A mal vlastne? Po posledných týždňoch si tým nie som istá...

Ahojte. :)

Veľmi sa ospravedlňujem, že mi trvalo tak dlho kým som napísala túto časť a to ani nie je veľmi dlhá. Jednoducho som toho teraz mala veľa, tak som to nestihla, no dnes sa to zmenilo a ja som si našla aspoň chvíľu času na napísanie tejto časti. :) Snáď táto nová časť niekoho potešila. :) Vopred ďakujem za všetky prečítania, voty i komenty. :)

Vidíme sa pri ďalšej časti, ľudia. ;) Majte sa! :)