Anjeli patria do neba

32/George

Poz. autora: Prosím, pustite si pesničku. :)

Po dobu jedného týždňa, som Alice chodieval navštevovať vždy, keď sa dalo. Nebola však taká ako pred tým. Nesmiala sa, často sme sa najmä kvôli jedlu hádali. Z toho všetkého som mal zlú náladu aj ja. Chcel som späť svoju Alice, ktorá mi vždy rozjasnila deň. Tá sa však niekam stratila. Na tej nemocničnej posteli, sedel úplne niekto iný, koho som nepoznal. Po tom týždni strávenom v nemocnici, ju presunuli na oddelenie pre psychicky chorých. Bolo to kvôli pokusu o samovraždu, no i kvôli jej anorexii, ktorú doktori odhalili. Tak trochu som celkom nepochopil ako sa mohlo stať, že vtedy na to neprišli.

"Ahoj, ako ti je?" spýtal som sa Alice, keď vošla do miestnosti, kde všetci mohli prijímať návštevy.

"Ahoj, nič moc. Stále do mňa pchajú jedlo, stále nejaké terapie. Už chcem aby sa to skončilo," sklonila hlavu čím umožnila prameňu jej vlasov vykĺznuť spoza ucha. Natiahol som ruku ku jej tvári a neposlušný prameň znova dal na jeho pôvodné miesto. Toto gesto donútilo Alice sa pousmiať čo ma potešilo. Strašne dlho som nevidel jej úsmev.

"Čím viac sa budeš snažiť prekonať to, tým skôr budeš doma," ozrejmil som jej.

"Ale ja sa predsa snažím! Ja len nie som dosť silná," hovorila pričom sa jej zaleskli oči.

"Alice, ty si tá najsilnejšia žena, akú poznám," zobral som jej ruku do tej svojej, čím som ju prinútil aby sa na mňa pozrela.

"Tak to ich asi veľa nepoznáš," uškrnula sa. Po tejto poznámke som vedel, že stará Alice, moja Alice je stále tam.

"Ako sa darí tebe?" čo najrýchlejšie zmenila tému, aby sme sa už nemuseli baviť o nej.

"Fajn," povedal som jej stroho. Nebola to pravda, môj stav sa stále zhrošoval, nič nepomáhalo. Stále mi bolo zle, no vždy som si našiel chvíľku aby som navštívil Alice.

"Fajn?" pochybovačne sa spýtala.

"Áno," prikývol som.

"Čo je to fajn?" pýtala sa ďalej.

"No proste fajn," začínal som byť z toho celého nervózny. Nepáčili sa mi tie otázky. S klamaním som poväčšine problém nemal, pri nej to však išlo akosi ťažšie.

"Georgius, neklam mi!" zvýšila hlas.

"Nevolám sa Georgius," zatváril som sa ublížene v nádeji, že sa aspoň trochu pousmeje.

"Mne je to jedno! Dlho si mi o tvojej chorobe nepovedal, tak aspoň teraz buď úprimný!" po jej krásnej tvári začali stekať slzy.

"A čo ti mám povedať? Čo chceš počuť? Liečba nezaberá, môj stav sa zhoršuje a doktori mi už veľa času nedávajú. Toto si chcela počuť?" hovoril som pomaly, pokojne a potichu. No aj mne sa z tých slov začali drať slzy z očí. Nechcel som zomrieť, nie po tom, čo som sa tak veľmi snažil bojovať. Nie po tom, čo som spoznal Alice.

"K-Koľko máš času?" hovorila pomedzi vzlyky.

"Nie je to isté. Liečba ešte môže zabrať, ak však nezaberie, mám nanajvýš dva-tri mesiace," pri rozprávaní som musel odvrátiť zrak od jej smutnej tváre.

"Musíš mi niečo sľúbiť," na chvíľu som sa odmlčal, "budeš bojovať do posledného dychu, aj keď to neprežijem. Dobre?"

Začala hovoriť, pričom stále krútila hlavou: "j-ja... nie ja..."

"Alice! Prosím ťa, sľúb mi aspoň toto!" pozrel som sa na ňu pohľadom plným zúfalstva.

"Sľubujem," povedala nakoniec s ťažkým povzdychnutím.

"Ďakujem," pokúsil som sa vyčarovať úsmev, v tej chvíli to ale nešlo. Prisunula sa ku mne bližšie a silno ma objala. Úplne ma tým prekvapila, ale bol som jej za to vďačný. To objatie som naozaj potreboval.

"Ľúbim ťa," zašepkala mi priamo do ucha. Stuhol som. Bolo to ako sen, vlastne som sa aj chcel uštipnúť, či sa mi to nesníva. Trochu som sa od nej odtiahol za čo sa na mňa preľaknuto pozrela. Chvíľu som sa jej díval do očí a potom som urobil to, po čom som už tak dlho túžil. Prekonal som tú malú vzdialenosť medzi nami a spojil naše pery.

"Aj ja ťa ľúbim," zašepkal som, keď sme sa od seba odtiahli. Čím som si zaslúžil ďalší vášnivý bozk.

"Asi by si už mal ísť," povedala napokon.

"Po takomto vyznaní ma chceš vyhodiť?" nadvihol som obočie.

"Nie, samozrejme, že nechcem. Vlastne najradšej by som bola, keby si tu ostal, ale na psychiatriu ťa asi len tak nepríjmu," zasmiala sa.

"Možno by sa to dalo nejako vybaviť," uškrnul som sa.

"Neblbni. Nedalo. Mal by si si ísť domov odpočinúť," ustarostene sa na mňa pozrela.

"Máš pravdu, vážne som už dosť unavený. Dnes toho na mňa bolo dosť," skonštatoval som.

"Aj na mňa," smutne sa pousmiala.

"Nezabudni na svoj sľub. Budem sa snažiť prísť aj zajtra," natiahol som sa ku nej pre krátky bozk na rozlúčku.

"Nezabudnem," povedala rázne.

"Ahoj," povedal som jej vstávajúc z lavičky.

"Ahoj," odvetila, keď som už stál pri vchodových dverách. V tú chvíľu som bol šťastný aj smutný zároveň. Cítil som niečo, čo som nikdy pred tým necítil. Lásku. Škoda, že som ju našiel chvíľu pred smrťou.

Ahojte!

Neviem ako vám, no mne sa táto časť zdá extrémne smutná. Dúfam však, že sa vám aj napriek tomu páčila. :) Budem rada za každé prečítanie, vote i komentár. :)

Vidíme sa pri ďalšej časti, zatiaľ sa majte. ;)