Zabil...Niekoho zabil. Bola to ona. Ale kto je to Ona? Prečo ju zabil? Kedy ju zabil? Je to vrah? Zabije aj mňa? Nemám ísť na políciu? Nemám zavolať FBI? ČO MÁM ROBIŤ?!
Toto a mnoho ďalších otázok mi celú noc zamestnávalo hlavu. Nemohla som si pomôcť a stále som musela myslieť na to čo povedal. Na to, ako to povedal. Povedal to tak ľadovo a bezcitne, no to mohlo byť z dvoch príčin. Buď to tak neuveriteľne ľutuje, až na to nechce myslieť, alebo je to bezcitný vrah. Osobne sa prikláňam k tej prvej možnosti, ale naozaj neviem. Aj by som sa ho nato spýtala, pretože práve sedí lavicu predo mnou, ale príliš sa bojím.
Nechcem narúšať jeho súkromie a dnes je celý deň divný. Na očiach ma tmavé okuliare a s nikým sa poriadne nerozpráva. Všetci sú z toho veľmi rozrušený a stále doňho rýpu, aby im povedal čo sa deje. Ja na to samozrejme nemám odvahu, pretože ráno keď ma videl znova ma prepálil tým istým pohľadom, ako včera u mňa. Ani som nevedela či o jeho návšteve mám niekomu hovoriť, alebo si to nechať pre seba. Možno by ma obviňovali z toho, aký je. Ale vlastne, ono je je moja vina...
,,Ja naozaj neviem čo s ním je. Takto sa naposledy správal pred dvoma rokmi...nechápem čo to doňho vošlo." Šepla Abby. Robila si oňho starosti, takže asi boli dobrý kamaráti. Teda mala som pocit, že celá ich partia je založená na vzájomnej dôvere, a presne to som pripisovala tomu, že ma Jay nemá rád. S tým rozbitým mobilom to nemá určite nič spoločné.
,,Pred dvoma rokmi?" spýtala som sa rovnako ticho ako ona.
,,Hej...on sa takto správal permanentne. Proste stále, ale potom str..."
,,Uvedomte si, že sedím pred vami, do piče! Ak ma chcete ohovárať tak aspoň keď pri tom nebudem!" prerušil Abby Nateov krik, ktorý sa niesol celou triedou, pretože akoby zázrakom boli všetci ticho. Dokonca aj učiteľka venovala Nateovi všetku svoju pozornosť a nezdrbala ho za nadávku, ktorú použil.
,,Láskavo si niečo nenamýšľaj, pretože my sme ťa neohovárali! Rozprávali sme sa, chceš nám to zakázať?" povedala som aj ja, trošku hlasnejšie, ale dávala som si pozor na to, aby som nekričala. Keby som sa rozkričala aj ja, bol by to bod preňho, že som stratila nervy, poznám to z vlastnej skúsenosti.
,,Áno zakážem, keďže sa bavíte o mne." Ani on už nekričal, ale z jeho hlasu išiel rovnaký chlad ako včera. Rozprával ako nájomný vrah, keď ti ide oznámiť, že za pár sekúnd zomrieš.
,,My sa ale o teba bojíme..." zašepkala Abby skoro nečujne. Ani sa jej nečudujem. Všetci mali strach v očiach, iba ja som sa držala. Oni asi poznali tohto Nate lepšie, ako ja, tak vedeli čo môžu, zatiaľ, čo ja som ho iba dráždila. Prihadzovala som uhlie do ohňa...
,,Nikto sa vás o to neprosil. " Zvýšil hlas na Abby a strach v jej očiach sa prehĺbil. Čo by jej mohol spravil? Zbil by ju? Zabil by ju?!
,,Nate ona sa ti snaží pomôcť do riti, tak sa netvár, že to nevidíš. Kde si nechal toho normálneho chalan, ktorého som spoznala?"
,,Ten sa tak skoro nevráti. Včera mu niekto pripomenul niečo, načo sa snažil zabudnúť." Povedal a pozrel mi do očí. Viem, že nie je vhodná chvíľa, ale on má tak krásne oči...
,,A čo ak to ten niekto nespravil naschvál? Čo keď iba odpovedal na tvoju otázku?" vyčítavo som nadvihla obočie. Všetci nás hltali pohľadom, a chvíľami som mala pocit, že ani nedýchajú.
,,To nie je môj problém. Nech sa to stalo akokoľvek, stalo sa to. A žiadne vyhováranie ti nepomôže." Stále neprerušoval náš očný kontakt. Chcela som mu niečo povedať, ale nevedela som čo. Tak strašne som sa snažila, no všetko čo ma napadalo by ho naštvalo ešte viac. Napokon prerušil náš očný kontakt a spolu so všetkými svojimi vecami vybehol z triedy.
Niektorí žiaci znova naplnili svoje pľúca kyslíkom, zatiaľ čo ja som si znova sadla na svoju stoličku. Síce som sa pohrávala s návrhom, že pobežím za ním, ale potom som si uvedomila, že toto nie je žiaden film, ale realita a ja by som mu nemala čo povedať. Jedine by som ho dobehla a stála pred ním ako nemá. Jeho by to prestalo baviť a aj tak by odišiel. Učiteľka sa o chvíľku tiež prebrala a ďalej pokračovala v nudnej hodine.
,,Toto by si len tak niekto nedovolil." Zašepkala mi Abby. Nevedela som, ako si to mám vysvetliť, a tak som iba kývla hlavou a naďalej si čarbala do zošita.
Po zbytok dňa som Nate už nevidela, ale chcela som sa s ním porozprávať. Jediný problém bol, že som nevedela, kde býva, nemala som jeho číslo ani Facebook, proste nič. Šťastie sa na mňa ale usmialo a po ceste domov som narazila do nejakej čiernej mikiny, ktorú som okamžite spoznala. Mal ju na sebe v tej večer na polícii. Zdvihla som pohľad a zahľadela sa mu do očí.
,,Ty si pil..." povedala som. Najskôr to bolo myslené ako otázka, ale rovnako červené oči som mávala aj ja. Bol na tom presne ako ja, ak nie horšie.
,,A čo teba do toho, hm..?"
,,Kam ideš?" spýtala som sa úplne ignorujúc jeho otázku.
,,Do školy, nemôžem?" zavrčal a obišiel ma. Samozrejme som ho hneď dohnala a snažila sa s ním udržať krok, ale bolo to naozaj strašne ťažké.
,,Tá už skončila." Oznámila som mu, aj keď to vedel.
,,Ale ja nejdem do našej školy. Idem na základku." Povedal znova tým hnusným hlasom. Čo ide robiť na základke? Chce niekoho zabiť? Chce zneužiť nejaké dieťa?
,,A čo tam...?"
,,Musíš do všetkého pchať nos. Si neuveriteľne otravná, a prestaň sa na mňa pozerať, je to nepríjemné." Zavrčal.
,,Áno musím. Si sťatý pod obraz Boží a ideš sa drbať na základku. Veď ťa stade vyhodia." Rozhodila som rukami, aby som vyznela aspoň troška vážne, ale nedarilo sa mi. Nič mi na to nepovedal iba sa naďalej tackal po ceste. Z jednej uličky sa vynorila skupina asi piatich chalanov, ktorí vyzerali podobne ako Nate. Nie výzorom, ale tým, že boli celý v čiernom. Zastavili pri nás a pozdravili sa s Nateom.
,,Máš ich tu?" spýtal sa jeden chalan a Nate iba prikývol. Chalan vytiahol z vrecka malé priesvitné vrecúško s bielym práškom...
,,No tak na toto zabudnite. Kľudne sa vráťte odkiaľ ste prišli, ale Nate toto si nezoberieš." Povedala som pevným a rozhodným hlasom. Všetci presunuli svoju pozornosť na mňa a moja ráznosť sa razom vytratila. Ak som hovorila, že z Natea ide strach, tak oproti týmto tu vyzeral ako anjel.
,,Ale, ale ale...koho si si priviedol?" spýtal sa chalan, ktorý držal v ruke ten sáčok.
,,To je jedno. Sophia, choď domov." Povedal mi Nate a ja som posmešne nadvihla obočie. Robí si zo mňa srandu? On si myslí, že teraz niekam pôjdem? Na to môže veľmi rýchlo zabudnúť.
,,Áno idem, ale ty ideš so mnou. Ospravedlňte nás chlapci..." povedal som a Natea začala ťahať za ruku smerom naspäť. Bol ožratý, takže to nebol až taký problém, no dosť sa vzpieral.
,,Musím ísť do školy. Mám tam sestru." Povedal akoby nič a vytrhol si ruku z môjho zovretia.
,,Tak ty ideš pre sestru, ale po ceste sa kľudne ožereš jak prasa?" Povedala som hneď, ako som ho dobehla. Hentie individuá tam už nestáli takže sme bez problémov prešli. Nate mi neodpovedal a vlastne celú cestu bol ticho. Bolo to to takzvané ticho pred búrkou, a ja som vedela, že toto bude riadny lejak.
Táto časť mala byť pôvodne dlhšia, ale nechcela som, aby bola dvetisíc slovná, a tak ju rozdelím do dvoch.
Snáď sa vám páči, že sa to konečne začína zamotávať, ale som zvedavá, aké máte pocity z Natea?
YOU ARE READING
Shield
Teen Fiction,,Jay, máš tri sekundy na to, aby si sa mi prestal dotýkať vlasov, inak z teba spravím omeletu!" Zasyčala som potichu, aby nás skupinka ľudí prechádzajúcich okolo nepočula. Neznášam keď mi niekto chytá vlasy, je to nepríjemné. Na svoje vlasy som cit...
