,,Dobré ráno.." zamumlala som keď som zbehla dole po schodoch. Harry ešte spal takže v kuchyni sedela iba mama s Iss. Netuším kde bol otec, možno ešte tiež spal. Iss už dnes vraj ide do roboty, lebo jej kolegyňa niečo pokazila a ona to musí dať pred víkendom do poriadku, aby moli odísť do toho Francúzska.
,,Zlatko som na teba naozaj hrdá, neprišla si domov ani opitá ani moc neskoro. Ak chceš môžeš ísť v nedeľu s nami domov..." vyvalila som oči. Tak ja sa tu toľko snažím, vymýšľam si frajerov a podobné hovadiny a ono stačí iba neprísť opitá? To ako vážne?
,,Č-ože?" spýtala som sa prekvapene. Konečne môžem ísť domov. Ano!
,,Áno, ak chceš môžeš. Premysli si to teraz už bež, Jay je už dole." Táto informácia ma celkom prekvapila, pretože včera keď ma viezol domov nepovedal ani slovo. Dúfala som, že bude na mňa aspoň kričať, no on bol ticho.
,,Jasné...dobre...ahojte." zobrala som si veci a zbehla dole. Jay už stál na svojom zvyčajnom mieste a usmieval sa. Preboha USMIEVAL! To neveští nič dobré.
,,Ahoj." Povedala som a nasadla.
,,Ahoj, počuj prepáč, že som bol včera idiot, len ma zaskočilo, že som stretol Zacka." Oh, na to, že sú bratia či čo som úplne zabudla.
,,V pohode, chápem to. Ale ja mám geniálnu správu!" usmiala som sa a pozrela naňho pohľadom, ktorý jasne hovoril, že sa ma na to má spýtať.
,,No hovor."
,,Vraciam sa domov. To je úžasné nie? Konečne som si to vybojovala. Oh sladký domov." Lenže teraz keď sa na to takto pozerám, nie som si istá či chcem ísť domov. Veď tam som stále robila iba to isté. Toto je nové, sú tu úžasní ľudia, je tu zábava a hlavne tu nie sú moji stálevšetkokontorlujúci rodičia.
,,Domov? Akože na Floridu?" a bolo po jeho úsmeve. Radšej som odvrátila zrak a tvárila sa, že som si to nevšimla. No jeho sklamanie bolo počuť aj v jeho hlase, aj keby som sa naňho fakt nepozerala, vedela by som to.
,,Áno, konečne. Mama mi to dnes ráno navrhla, a asi to prijmem. Hrozne mi chýba domov a aj všetci kamaráti, hlavne Kevin. Oh ty nevieš kto je Kevin, je to môj fakt najlepší kamarát na svete." Kamarát, ktorý si na tebe nikdy v živote nenašiel čas keď si niečo potrebovala. Abby je najlepšia kamarátka, nie on.
,,A to akože my ti chýbať nebudeme?" pozrela som sa naňho. Chyba.
,,Čo? Veď to som nepovedala."
,,Vyznelo to tak. Abby kvôli tebe zahodila kamarátstvo s Raven, ja klamem môjho najlepšieho kamaráta, lebo si mu nechcela povedať pravdu a zrazu si zmyslíš, že už si toho asi pokazila dosť tak môžeš odísť?" au, to bolelo. Fakt dosť. Nevedela som, že to takto vníma. Fakt som všetko pokazila?
**
,,Rozišli sme sa dobre?" zavrčala som na jednu babu, ktorá sa ma práve spýtala prečo nie som s Jay-om na obede. Teda, sedela som úplne sama na múriku pred vchodom. Tá baba bola asi jedna z tých včerajších. Alebo to bolo predvčerom?
,,Nerozišli, len sme sa pohádali." Sadol si vedľa mňa Jay a usmial sa na tú babu.
,,Nevie zvládať rozchody tak sa radšej tvári, že sa nič nestalo." Nechcela som plakať. Mrzela ma naša včerajšia hádka v aute. Od vtedy som sa nerozprávala s nikým z nich. Vyhýbala som sa im čo najväčším oblúkom, dokonca som aj domov išla pešo. Ráno som išla pre istotu skôr, aby som nemusela ísť s Jay-om.
Dnes sa so mnou Abby ani nepokúšala rozprávať. Asi jej Jay povedal, čo sa chystám urobiť. Síce som sa s ňou nechcela baviť, no mrzelo ma, že to tak skoro vzdala. Dúfala som, že sa bude pokúšať viac, zistiť odo mňa čo sa deje, no ona nie.
,,Nerozišli sme. Môžeš nás nechať osamote?" spýtal sa jej. Dievča odišlo a Jay sa na mňa otočil. Nechcela som sa naňho pozrieť, pretože ak by som to urobila, nedokázala by som sa nerozplakať. Bolo by pre mňa hrozne ťažké pozerať sa do očí, ktoré som sklamala.
,,No tak, pozri sa na mňa, prosím." Povedal a chytil mi ruku. Nepozriem sa!
,,Nemal som povedať to, čo som včera povedal. Iba ma zaskočilo, že chceš odísť. Myslel som, že sa ti tu páči no potom mi Zoe vysvetlila, že je to tvoj domov, takže chápem, že chceš odísť. A práve preto chcem, aby si si posledné dni tu užila a nie ignorovala nás. Abby sa trápi. A to pri nej je naozaj jedinečné, pretože sa s nikým nebaví." Takže to nie len so mnou.
,,A taktiež stále chcem, aby si v sobotu prišla k nám na obed." Pozrela som naňho. A samozrejme, ako som hovorila, rozplakala som sa. Jay ma hneď objal a chápavo ma hladil po hrbte.
,,Strašne ma to mrzí...nechce...nechcela som...jednoducho....chcela som domov..." koktala som. Snažila som sa prestať plakať, no nešlo to. Konečne som našla ľudí, na ktorých mi naozaj záleží a opúšťam ich. Tak ako mňa opustil Harry.
,,To je v poriadku...odveziem ťa domov, poď." Povedal a postavil sa. Postavila som sa tiež no ešte som pokrútila hlavou.
,,Počkaj tu chvíľku." Povedala som a vošla do školy. Mala so to namierené do jedálne, no Abby som zastihla pri jej skrinke. Vedľa nej stál Nate a čakal, kým si zbalí veci. Nič som jej nepovedala len som ju hneď objala.
,,Abbs hrozne ma to mrzí, prosím prepáč.." šepla som keď aj ona objala mňa.
,,To je v pohode zlato...chápem to." Smrkla a silnejšie ma objala. Keď som ju pustila všimla som si, že už tu stojí aj Jay, takže Nate znova hladí do zeme.
,,No takže teraz zažiješ ten najlepší piatok aký si kedy zažila. A keďže budú naši doma, bude to ten najlepší piatok bez alkoholu aký si kedy zažila!" povedala Abby a všetci, aj Nate, sme sa zasmiali.
,,Už sa bojím.." aj keď viem, e kým sú pri mne oni, nemám sa čoho.
Taká trošku deep časť, no snáď nevadí. ak mám pravdu povedať začala som to písať s úplne iným nápadom no zrazu je z toho toto, ale čo už.
YOU ARE READING
Shield
Teen Fiction,,Jay, máš tri sekundy na to, aby si sa mi prestal dotýkať vlasov, inak z teba spravím omeletu!" Zasyčala som potichu, aby nás skupinka ľudí prechádzajúcich okolo nepočula. Neznášam keď mi niekto chytá vlasy, je to nepríjemné. Na svoje vlasy som cit...
