Z nemocnice som išla rovno domov, a to, že boli 4 hodiny ma netrápilo. Teda začalo ma to trápiť keď som stála pred dverami od bytu bez kľúču. samozrejme na moje klopkanie sa nikto neozval, tak som si sadla pred vchodové dvere a zaspala.
**
,,Soph...panebože čo tu robíš?" započula som Issin hla. Keď som otvorila oči zistila som, že som stále na chodbe, a že ma bolí celé telo. Vážne som tu zaspala?
,,Spím...nevidíš?" spýtala som sa a vošla do bytu. Iss za mnou zavrela dvere, ale do bytu nevstúpila. samozrejme, dnes je utorok, čo znamená, že ide do práce. Ako ja milujem riaditeľské voľná.
,,Soph...kedy si prišla? Veď je..pol siedmej." Čudoval sa Harry, ktorý práve raňajkoval. Ani som sa neobťažovala s odpovedaním a rovno som sa pobrala do svojej izby. Ľahla som si do postele a snažila sa zaspať.
Lenže prvý krát keď som už skoro zaspala prebudilo ma tresknutie dverami, čo značilo, že Harry odišiel.
Druhý krát to bolo hlasné klopanie na dvere, ktoré som počula až hore. Neochotne som sa zdvihla, a tajne dúfala, že dotyčného človeka vyplašia moje kruhy pod očami a strapaté vlasy.
,,Je sedem hodín ráno čo tu preboh..." Prisahám bohu, že ak predo mnou nestál ON samotný, tak nikto. Nikdy som v Boha neverila, no keď sa zrazu zjaví pred vašimi dverami...kto by v neho neuveril, že?
,,Ehm...ja som Zack. Som tu na výmennom pobyte a zabuchol som si kľúče. Musím tu počkať na učiteľa...nemohol by som sa votrieť k tebe?" opýtal sa a na koniec sa krásne usmial.
Iba som nemo prikývla a pozvala ho dnu. Zack si zložil veci na zem a pobral sa spolu so mnou do kuchyne.
,,Ehm...dáš si niečo na jedenie...alebo piť?" opýtala som sa a pozerala čo máme v chladničke. Samozrejme už tam zase skoro nič nebolo, takže budem musieť vytiahnuť Iss na nákupy.
,,Nie ďakujem. Ako sa vlastne voláš?" opýtal sa a sadol si na barovú stoličku.
,,Sophie." Ticho...ticho...a tichoo.
,,Tak...kam chodíš do školy?" spýtal sa ma nakoniec.
,,Ja ani neviem, čo to je za školu. Ja som sa len pred nedávnom prisťahovala. Bývam s bratom, on mi to vybavoval." Zasmiala som sa. Teraz ma napadlo, že by som sa mala asi ozvať našim. Odkedy som tu, ešte som s nimi nehovorila.
,,Bývaš s bratom? Takže tvoji rodič.."
,,Nie, nie oni nie sú mŕtvi...len sa im nepozdávalo moje správanie, tak si mysleli, že ak ma pošlú preč zmením sa." Mykla som ramenami. V tedy mu zazvonil telefón.
,,To je profesor, ďakujem, že som tu mohol byť, snáď sa ešte uvidíme Sophie." Usmial sa a odišiel.
Myslím, že mi nikto nebude protirečiť, ak prehlásim, že toto bola naozaj divná návšteva. Vybehla som znova do svojej izby a zapla si notebook, a pustila si pesničky. Sadla som si na parapetu a pozorovala všetko okolo mňa.
Chýbal mi domov, chýbali mi moji kamaráti, a chýbala som si ja...ja taká aká som proste bola naozaj. Nikdy som to nebola ja, čo považovala chlapca za Boha, ale nikdy by sa mi nepáčil chalan z party v ktorej som.(Všímajte, že som neuviedla meno 0:D) To by sa mi nikdy nestalo.
Ale teraz som presne to robila. Potrebujem vymyslieť spôsob, ako sa vrátim domov. Musím spraviť niečo tak strašné, že ani on nebude chcieť, aby som tu viac bola. A existuje iba jeden jediný človek, ktorý mi dokáže pomôcť.
**
,,Nie. To nech ťa ani nenapadne. Si ty vôbec normálna?" hysteričila osoba, o ktorej som si myslela, že mi pomôže.
,,Prečo nie? Je to geniálny plán." Povedala som.
,,Ale ty sa chceš vrátiť domov, nie dať sa zavrieť. Panebože Sophia, rozmýšľala si ty vôbec, čo chceš spraviť?" opýtal sa.
,,Samozrejme, že áno. No dobre, zavraždiť Iss asi nie je najlepší nápad...ale musíš mi pomôcť niečo vymyslieť." Uznala som, keď som sa nad tým znova zamyslela.
Keby ju zabijem, skončím v base na najmenej doživotie. Ale na druhú stranu videla som veľa kriminálok, možno by som to zvládla urobiť nejak tak, aby sa mi na to neprišlo.
,,Čo keby si proste prehlásila, že už si super zmenená a môžeš sa vrátiť domov?" samozrejme to je celý Kevin...vždy vymyslí nejakú najnudnejšiu somarinu a dúfa, že to zaberie.
Teda väčšinou to aj zaberie, ale toto určite nebude ten prípad nie naši ma domov len tak nevezmú. Chce to plán. Chce to dobrý plán....
,,Musím sa s niekým rozísť." Povedala som, nadšená svojim plánom.
,,Rozísť? Ty si si tam už niekoho našla?" zhíkol Kev a ja som sa zasmiala. Keď jeho obraz na mojom monitore sekol, vyzeral vážne komicky.
,,Nie, nenašla. Ale pokiaľ by som si niekoho 'našla' a potom by sme sa rozišli, lebo ma....podvádzal, naši by sa možno zľutovali."
,,A s kým chceš akože 'chodiť'?" spýtal sa prekvapene.
,,To už nechaj na mňa Kevinko môj. Ty iba pozdrav baby, a drž mi palce. Papaa." Povedala som a zložila hovor. Dobre, zahajujem plán menom zbalenie Jay-a.
Noo viem, že je to taká nudná a krátka časť, nič dôležité sa v nej nestalo, ale povedala som si, že aspoň raz za týždeň musí nejaká byť. Takže snáď sa vám aspoň trošku páčila... 0:D píšte komentyy <3
YOU ARE READING
Shield
Teen Fiction,,Jay, máš tri sekundy na to, aby si sa mi prestal dotýkať vlasov, inak z teba spravím omeletu!" Zasyčala som potichu, aby nás skupinka ľudí prechádzajúcich okolo nepočula. Neznášam keď mi niekto chytá vlasy, je to nepríjemné. Na svoje vlasy som cit...
