Shield

33- Nový začiatok❤🏖

Toto miesto mi naozaj chýbalo. Nebola som tu síce iba chvíľku no chýbalo mi to tu. Už som skoro aj zabudla ako táto škola vyzerá. Nič sa nezmenilo odkedy som odišla. Dokonca aj moja skrinka je stále mojou skrinkou.

Je pondelok ráno a ja sa prechádzam po školskej chodbe. Ráno som vstala skôr, aby som stihla Jay-a no potom som si uvedomila, že nepríde. Takže som v škole oveľa skôr ako zvyčajne.

V učebni biológie je ešte iba jeden žiak, ktorého poznám iba z videnia. Sadla som si na svoje zvyčajné miesto, presne to kde sedávam s Abby a položila som knihy na stôl. Tak mi to tu chýbalo...

,,Neverím vlastným očiam! Sophie Parker osobne v tejto triede! To si robíte srandu." Vyprskla jedna veľmi milá osoba. Iba som sa uškrnula a postavila som sa, aby som mohla ísť za ňou.

,,Ja ťa tiež rada vidím." Usmiala som sa a objala ju.

,,Konečne si odtiaľto odišla, a ty si tu zas? Myslela som, že si odišla už ako navždy." Povedala. Vtedy ma zaregistrovali aj ostatní členovia môjho kruhu...kamarátov.

,,Sophie? Si to vážne ty? Čo tu robíš?" Spýtala sa Abby a skočila na mňa. Nate s Jay-om stáli s ústami dokorán a premeriavali si  ma pohľadom.

,,Keď som už mala konečne nastúpiť do lietadla napadlo mi, že za čím sa vlastne vraciam? Tu mám vás všetkých, a Raven. Tam nikoho. Toto tu je môj domov, nie Florida. Nedokázala by som odísť...už viac nie." Povedala som. Jay chcel tiež niečo povedať no už zazvonilo a on s Nateom musel odísť do svojej triedy.

Abby si sadla na svoje zvyčajné miesto a Raven si sadla pred nás.

,,Počula som, že si s 'Pánom úžasným' nechodila naozaj." Uškrnula sa Raven.

,,Hej no....keď si odišla povedali sme si, že im povieme pravdu." Povedala Abby keď som sa na ňu nechápavo pozrela.

Sakra, teraz už všetci vedia, že sme s Jay-om spolu neboli. Úprimne, bude mi to chýbať. Počas tých pár dní čo sme sa hrali, to bola fakt zábava. Myslím, že pre mňa to bolo viac ako iba hra. Zo začiatku možno nie, vtedy to bola hra. Vtedy som chcela len to, aby Nate žiarlil. A samozrejme dostať sa domov. No teraz?

Teraz by som dala čokoľvek za to, aby to bolo skutočné. Chcem, aby ma Jay ľúbil presne tak, ako to hral. Chcem, aby to bolo skutočné, aby naozaj žiarlil keď sa v kaviarni budem rozprávať s niekým iným.

,,Hej no...chcela som sa pomocou neho dostať domov.......dlhý príbeh." Zasmiala som sa keď na mňa divne pozrela.

,,A aj tak si tu. Ty nás, mňa musíš teda milovať." Povedala Raven. Ani som jej nestihla odpovedať lebo vošiel profesor.

,,Slečna Parker, dal by som ruku do ohňa, že ste mali letieť domov. Čo tu ešte chcete?" Keby sa neusmieval myslela by som si, že ma tu fakt nechce.

,,No to viete, nevedela som si predstaviť, že by ma mal biolu učiť niekto iný." Zasmial sa a ďalej to neriešil. Našťastie. Možno by zo mňa nakoniec vypáčil prečo som tu naozaj...


***

,,Soph môžme sa porozprávať?" Spýtal sa ma Jay na obede. Súhlasne som prikývla a spolu sme vyšli von. Znova sme si sadli na ten múrik ako pred tým, keď som mu hovorila, že odchádzam.

,,Povedal som Nateovi pravdu." Povedal a pozrel na mňa.

,,Ja viem..." nechcela som šepkať fakt nie. Ale inak to nešlo.

,,Aha..."

,,O čom si chcel hovoriť?" Spýtala som sa po chvíľke ticha. Stále som si v hlave opakovala to ako som sa s ním lúčila.

,,O včerajšku... Nemôžeš ma ľúbiť Soph, nejde to." Zostala som prekvapená. Tak toto by ma nikdy nenapadlo, že sa stane.

,,Prepáč, čo nemôžem? Myslíš si, že ja som sa ráno zobudila a z nejakého plastového kelímku si vytiahla úlohu na ten deň a zhodou okolností tam bolo, že sa mám do teba zamilovať? Prepáč, ale to sa fakt nestalo." Rozzúrene som sa postavila a chcela som odísť, ale chytil na za ruku a potiahol naspäť.

,,Nejde to kvôli Nateovi. Nemôžem ho zraniť." Povedal.

,,Hej? Pretože raz si to už urobil. Nemám 3 roky, mne môžeš kľudne povedať, že ma nechceš, ja to pochopím." Povedala som a vytrhla si ruku z jeho zovretia.

,,Nedokázal by som to. Nedokázal by som ťa milovať tak ako si zaslúžiš byť milovaná Soph. Ty si zaslúžiš lásku, ktorá ťa pohltí. Potrebuješ niekoho, kto pri tebe bude stáť aj pri tých najšialenejších nápadoch aké máš. To je to, čo ty potrebuješ. A to ti ja dať neviem..."

,,To je vtipné. Ja som už niekoho takého našla ale povedal mi, že ma neľúbi." Mykla som ramenami.

,,Ľúbim ťa. Naozaj. Ale toto..." chytil mi ruku a pozrel mi do očí.

,,...Nejde. Chápem." Povedala som a postavila sa. Nechápala som to, fakt nie. No musím to pochopiť.

Ani som nešla naspäť do školy, nechcem tam byť. Momentálne chcem ísť domov a o všetkom sa porozprávať s Iss.

,,Zlato počkaj...strašne ma to mrzí. Počula som to a...je mi to ľúto. Čokoládová zmrzka?" Dobehla ma Abby.

,,Áno..." objala som ju a spolu sme sa vybrali ku mne domov.

Takto to má asi byť. Toto je cena, ktorú platím za všetko zlé čo som kedy urobila. Možno je to tak správne.

No ja som predsa len vždy bola za tie nesprávne veci. Takže viem iba jedno. Raz ho získam. Možno nie zajtra. Ani tento týždeň. Ale raz určite. Takže toto nie je koniec. Iba začiatok. Nový začiatok.

Takže tak ako povedala Sophie, až toto je taký ten naozajstný začiatok príbehu. Tieto kecy čo boli pred tým berte ako prológ, okey?

Samozrejme snáď sa vám časť páčila, aj keď teraz ma budú chcieť aj #Japhie aj #Sote shipperky, no čo už.😅😅❤ Myslite na to, že ma milujete okey?