,,Dúfam, že sa nechceš takto ukázať v škole." Povedala som naštvane, zatiaľ čo Nate vyprázdňoval obsah svojho žalúdka do kríkov. Bola som mu otočená chrbtom, pretože by nebol jediný, kto by sa pogrcal.
,,Nechápem, prečo sa do toho ty staráš." Odvrkol a pozviechal sa zo zeme. Vybral sa mne nevedno kam, takže mi zostávalo iba ho nasledovať.
,,Myslíš si, že sa tvoja sestra poteší keď ťa takto uvidí?" povedala som a tajne dúfala, že sa uvedomí. Ale čo mohol urobiť? Nemohol vytriezvieť hneď ako si zmyslel, a tak isto nemohol nechať sestru v škole. Napadlo ma, že by som ju vzala ja, ale netuším kto to je a ona je na tom rovnako. Určite by mi ju ani nedali.
,,Ona môže byť rada, že ju tam nenechám, tak ako vždy." Je jediná vec, ktorá sa mi za posledných pár hodín znechutila ešte viac, ako škola. A to Nateov chladný hlas, ktorý neprezrádza žiadne emócie. Tvári sa, že on nič necíti, a kebyže som ho nevidela ešte včera, ako sa smeje, tak tomu aj uverím.
,,Je to tvoja sestra!" Povedala som trošku hlasnejšie, čo ho znova iba naštvalo. Nepovedal síce nič, ale napli sa mu všetky svaly. Myslím, že ho stálo veľa síl, aby ma nezbil. Alebo nezabil, ktovie...
,,Práve si si išiel kúpiť drogy, preboha! To by si sa po ceste pre sestru ešte aj sferoval, a potom ju doniesol domov? Myslím, že vaši by boli neuveriteľne šťastný..."
,,Nič o mne nevieš, tak prestaň trepať sprostosti! Môj úžasný fotrík, by si určite dal spolu so mnou takže ti to môže byť jedno!" zakričal a postavil sa mi do cesty. Stál predo mnou a pozeral sa mi do očí. Nemohla som mu ten pohľad opätovať, pretože jeho oči boli príšerne strašidelné. Nielenže boli podliate krvou, ešte k tomu boli celé tmavé a vraždili ma.
,,Tak to ste ukážkový príklad pre to dieťa!" povedala som mierne vytočená. Chcel mi niečo povedať, no zahryzol si do líce, otočil sa a pokračoval v ceste. O približne tri minúty sme stále pred podobnou budovou, ako naša škola, len bola menšia. Nate vstúpil dovnútra a zaklopal na jedny dvere.
,,Dobrý..." zamrmlal. Učiteľka, alebo kto to bol si ho premeriavala pohľadom, čo ho vytočilo ešte viac, ak to vlastne išlo. Odstrčil ju od seba a vpochodoval do triedy. Vrhla som na ňu ospravedlňujúci pohľad a aj napriek všetkému, čo sa mohla stať som nasledovala Nate a chytila ho za ruku. Samozrejme, už nabral nejakú silu(asi z toho hnevu) a pokračoval ďalej.
,,Panebože zastav sa! Toto nemôžeš myslieť vážne." Povedala som a trhla mu rukou. Konečne sa na mňa pozrel no potom pohľad premiestnil na druhú stranu. Za ruku ho držali malé blonďavé dievčatko, a slzy sa jej len tak tak držali. Bola veľmi podobná Nateovi a pozerala sa naňho veľmi, veľmi sklamane.
,,Prečo...?" šepla tak ticho, že som jej skoro vôbec nerozumela. Mala zlomený hlas, a vôbec sa nepodobala na osemročné dieťa...povedala to tak dospelácky, že som stratila reč.
,,Nestaraj sa! Zbaľ si veci a ideme." Rozkázal tým hnusným hlasom.
,,Prestaň byť na ňu hnusný, a nesprávaj sa ako kretén." Povedala som. Poriadne mi stlačil ruku, ktorou som ho stále držala, čím mi dal jasne najavo, že mám byť ticho, inak si to poriadne odserem. No jeho sestra sa na mňa iba krásne usmiala, čo mi dodalo trošku odvahy. Pustila jeho ruku a išla si zbaliť veci. Pripravená aj s taškou sa postavila znova k nám. Nate mi pustil ruku a vybral sa ku dverám, kde naňho ešte raz zazrela učiteľka.
,,Ja som Mia." Usmiala sa na mňa keď sme kráčali domov. Keby som bola sama asi sa už sto krát stratím, ale Nate, ktorý sa potácal pred nami si cestu pamätal.
,,Sophia."
,,Prečo...prečo to zase spravil?" spýtala sa a mne jej prišlo strašne ľúto.
,,Popravde..neviem. Keď som ho stretla už bol...takýto." povedala som. Mii sa znova zaplavili oči slzami, a mne bolo jasné, že je na svojho brata naviazaná. Chytila ma za ruku a hlavu si oprwla o moje boky. Bola taká zlatá, a nevinná, až som ju nechcela pustiť domov s ním. Nate hovoril, že otec by si dal s ním, ale čo ich mama? Možno ju nemajú...
,,Už dlho to nespravil. Naposledy pred dvoma rokmi...ale sľúbil, že to už nespraví. Že to spraví pre mňa." Povedala to naschvál hlasno, aby ju počul aj on. A presne to sa stalo, pretože všetky svaly sa mu znova napli a on zastal uprostred chodníka. Podľa mňa zvažoval, čo by mohol asi povedať, pretože predsa len, je to jeho sestra.
,,Nerobte z toho takú drámu, dopiče! Starajte sa o seba a mne dajte pokoj!" Mia mi stisla ruku, zjavne sa aj ona bála, toho jeho chladného hlasu. Viac by som prijala kebyže sa na nás rozkričí, ale tento pokojne chladný hlas bol neznesiteľný.
,,Ty nevidíš, že sa o teba bojí? Všetci sa o teba boja, len ty si si to nevšimol. Abby sa išla strachom roztrhať a aj tak si bol na ňu odporný! Mia tak isto." Vyčítala som zatiaľ čo som sa ho aj s Misou snažila dobehnúť.
,,To nie je môj problém! Nech sa boja o koho chcú, je mi to totálne jedno!" povedal, no ubral trošku chladnosti, no aj tak tam ešte bola.
,,A to je presne ten problém." zašepkala som, ale on ma počul. Vedela som, že ma počul, aj keď to nedal najavo.
Po chvíľke chodenia sme konečne zastali pred rodinným domov, pred ktorým parkovalo Nateove auto a ešte jedno. Nate otvoril bránku a vošiel dnu, a Mia išla za ním. Zakývala som jej a vybrala sa domov. To som si samozrejme moc nepremyslela, pretože som netušila kde som a ako sa odtiaľto dostanem. Tak som vytiahla mobil z vrecka a vytočila Issino číslo.
,,Áno?" spýtala sa keď to zdvihla.
,,Iss prosím povedz mi, že si doma." Povedala som zatiaľ čo som kráčala nevedno kam.
,,Nie, ale som na ceste prečo?" spýtala sa.
,,Som niekde, neviem kde a neviem ako sa dostanem domov. Však prídeš pre mňa."
,,A ako mám pre teba prísť, keď nevieš kde si?" dobrý postreh, naozaj dobrý. Poobzera som sa okolo seba a hľadala nejakú ceduľku s nápisom, alebo hocičo, čo by mi pomohlo.
,,A keď si zapnem GPS nenájdeš ma?" spýtala som sa s nádejou, pretože žiadne značky tu neboli.
,,Soph ja nie som špiónka." Povedala. Ešte chvíľku sme sa dohadovali, no potom sme to vzdali. Rozhodla som sa, pre lepšiu možnosť a to zavolať Abby, ktorá určite bude vedieť kde býva Nate. No potom ma napadlo, že ona nevie kde bývam ja a tak jediný človek, ktorý mi zostal bol Jay.
,,Sophia?" ozval sa jeho prekvapený hlas v telefóne.
,,Ehm...ahoj. Ja som ťa iba o niečo chcela poprosiť."
,,Noo...?" povedal. Mala som pocit, že som ho zobudila, ale neriešila som to. Spať mal v noci, nie o pol štvrtej poobede.
,,Som pred Nateovim domom, ale netuším, ako sa mám dosť domov." Povedala som. Aj keď ma nevidel bola som červená až na zadku a jeho smiech mi v tom nijako nepomáhal. Nakoniec súhlasil, že pre mňa príde, za čo som mu bola naozaj vďačná. Už len dúfať, že naozaj príde...
Tak keďže som sa dnes nudila, a posledné tri dni mám písaciu náladu, ďalšia časť je na svete.
Je taká o ničom, ale máte tu Jay-a, aspoň z časti 0:)
Voty a komenty vždy potešia :* A kľudne píšte aj kritiku, moje ego sa z toho nejako dostane, nebojte sa :*
YOU ARE READING
Shield
Teen Fiction,,Jay, máš tri sekundy na to, aby si sa mi prestal dotýkať vlasov, inak z teba spravím omeletu!" Zasyčala som potichu, aby nás skupinka ľudí prechádzajúcich okolo nepočula. Neznášam keď mi niekto chytá vlasy, je to nepríjemné. Na svoje vlasy som cit...
