ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Vianoce u Callerovcov

Vianoce boli pre Damiana všetkým. No takéto šoky mu nerobili dobre. Otec totiž bez váhania súhlasil, aby chlapec z nemocnice strávil Vianoce s nimi. Ba zdalo sa, že je touto myšlienkou očarený. Damian to nechápal, nielenže jeho rodičia súhlasili s Adamovou prítomnosťou, oni dokonca už boli na ceste do svojho starého domu, ktorý už niekoľko rokov spravoval a prenajímal Damianov bratranec Jon, a tešili sa na jeho príchod. Jediný, koho to vôbec netešilo, bol Damian. Mal veľmi zlý pocit, že niečo sa zomelie. A to takým spôsobom, až to ovplyvní celú rodinu a možno dokonca celý Damianov doterajší život. Čím viac totiž chlapca spoznával, tým ťažšie sa s tým zmieroval. To dieťa ovplyvňovalo jeho psychiku viac ako ľudia, ktorých držal za ruku, keď umierali. Zrazu si uvedomil, o čom premýšľa a zahanbil sa. Adam nemohol za nič, celý život sa s ním len zahrávali, nemohol vedieť, že to, čo robia nie je správne. Aj keď tomu možno občas rozumel. Hlavne čím bol starší...

„Damian, takže, aký je verdikt?" z dverí vyšiel Janus Erbley a spýtavo sa na kňaza zahľadel. Keď videl, že nie je veľmi nadšený, vzdychol si. „Rozumiem. Ale aspoň to skúste. Žiadam dva dni v rodinnom prostredí, veľmi by mu to pomohlo. Musíme mu dať šancu. Vysvetlil som mu, čo je v stávke a myslím, že ma pochopil. Ak nie, pochopí to, keď to uvidí na vlastné oči. Len ho nesmiete šetriť. Ak Vám ublíži, dajte mu to najavo. Nemusí to byť práve facka, ak poznáte kreatívnejšie a omnoho účinnejšie metódy..." hovoril a hovoril. Damian ho však vnímal len na pol ucha. Niečo mu vŕtalo hlavou. Bolo potrebné zariadiť niekoľko vecí ešte predtým, než Adam prekročí prah domu. A prvou bolo, kde ho ubytovať. Dom mal síce niekoľko hosťovských izieb, rodina Callerovcov žila bohatým spoločenským životom, ale všetky boli na poschodí. A už len pri pomyslení na neustále presúvanie zhora dole ho boleli kríže. Janus Erbley sa usmial. „Čo bude Váš ďalší krok?" opýtal sa zamysleného duchovného pastiera a mimovoľne si upravil záhyb košele. „Vybaviť to s nemocnicou. Potom umiestniť bezpečnostné prvky do obývačky, len pre istotu, a pripraviť členov rodiny na chlapcovo nepredvídateľné správanie." povedal Damian bez väčšieho sústredenia. Detský psychiater sa usmial. No len veľmi nepatrne. Videl, ako sa Damian tvári. Myslel si, že to bude zvládať lepšie. No mýliť sa je ľudské...

Adam sa zobudil veľmi prudko. Cítil, že v izbe nie je sám a veľmi sa zľakol. V miestnosti vládla tma a to vôbec nepridalo na jeho odvahe. „Damian?!" zvolal vystrašene. „Tu som, neboj sa. Mám zažať lampu?" Chlapec rýchlo prikývol. Kňaz prišiel k nočnému stolíku a šťukol vypínačom. Po izbe sa rozlialo tlmené svetlo. Adam v jeho odlesku zbadal Damianovu tvár. Stvrdnutú tuhým premýšľaním, či skôr tichou modlitbou. „Tu som! Prečo nespíš?" opýtal sa vystrašeného dieťaťa. „Mal som zlý sen. O žene, ktorá bola Lillinou mamou." Damian sa mykol, chvíľu si v mysli opakoval Adamove slová. A potom vyhŕkol: „Ale veď... to bola tvoja mama! Pamätáš sa na mamu?" Dieťa sa zamyslelo. „Hrali sme spolu hry. Hovorila mi, aby som utekal čo najďalej od domu a potom ma dlho hľadala... vždy som vyhral, nikdy ma nevedela chytiť. Iba raz sa jej to podarilo. Keď prišiel ocko domov, neviem odkiaľ, a povedal mi: „Si zlý! Nenávidím ťa!", vtedy sa mi nechcelo utekať, dostihla ma na pol ceste a kopala ma, kým som nezaspal. Keď som sa prebudil, ocko stál nado mnou a mal v ruke takú čudnú vec. Vraj to bola zbraň. A začal mi rozprávať príbeh o svojom otcovi. Neviem prečo..." Kňaz si urýchlene sadol, lebo sa mu náhle zakrútila hlava. Čo to malo byť? Bol to skutočný príbeh, alebo chlapcovo pomýlené myslenie? Ako sa mohli rodičia takto správať k svojmu dieťaťu? A prečo chce Adam nájsť ocka, veď ten sa k nemu správal nanajvýš poburujúco? Na druhej strane, boli tu Adamove mimovoľné spomienky na láskavého muža s jemnými rukami... Damian bol načisto zmätený. Keby len vedel, ako sa chlapec dostal do Victorovej moci, všetko by bolo omnoho jednoduchšie. „Kto ťa nazval Adamom?" opýtal sa Damian. Nečakane mu niečo prišlo na rozum. „Ehm, ocko ma nevolal menom. Adam som bol od tej udalosti... ON ma tak nazval. Dal mi meno, dal mi poslanie. Dával mi seba. Vždy, keď zhaslo slnko na strope." Kňaza naplo na zvracanie, no prekonal sa a pokračoval: „ Adam, aké je tvoje poslanie?" Chlapec naprázdno preglgol a potom tichým hlasom odvetil: „Moje poslanie je byť figúrkou na šachovnici. Byť bielym koňom človeka, ktorého ruky sú sfarbené krvou tisícich nevinných tiel." Damian vyvalil oči. To nemohla byť pravda! Tieto slová už počul. Presne pred jedenástimi rokmi, keď prišiel dať pomazanie umierajúcemu mužovi. Ten ich vyslovil na prahu smrti. Hovoril o tom, že jedného dňa zistí sám, aká krutosť môže byť spáchaná na ľudskej bytosti. A vtedy si vypočuje posolstvo. „Damian. Otvorte oči!" Damian zažmurkal. Ležal na zemi a nad ním sa skláňal pán Trewleany. „Damian. Čo sa stalo?" opýtal sa lekár pomalým hlasom. „Áno, myslím, že áno.... teda neviem, rozprával som sa s Adamom... och, Adam! Je v poriadku?" vykríkol prudko. Lekár mu položil ruku na líce a povedal. „Chlapec je v najlepšom poriadku. Len Vy ste nás poriadne vystrašili, však Adam?" pozrel napravo a usmial sa. Dieťa sa váhavo usmialo. „Je to tak, Damian!" potvrdil roztrasene a uprene sa na neho díval. „ Je už veľmi neskoro, vrátim sa na faru, a pripravil sa na zajtrajší odchod! Mimochodom, ideš so mnou!" Adamova tvár skamenela prekvapením. Janus Erbley mal pravdu. Bude mať Vianoce s Damianom. Potom jeho nadšenie pominulo a on sa takmer rozplakal pri pomyslení, že tam budú aj ďalší členovia rodiny. „Choďte Damian, a zajtra musíte podpísať vakačnú listinu a ešte by som odporúčal, viem, že to bude znieť šialene, aby ste sa všetci dali zaočkovať proti žltačke, ak ste tak ešte nemali možnosť urobiť." Damian sa na lekára prekvapene zahľadel. „Adam, idem sa s Damianom porozprávať na chodbu, o chvíľu sa vrátim a dám ti vitamíny." Chlapec prikývol.

Idú sa rozprávať o mne a odchádzajú, čo to má zase znamenať! Veď Damian mi to aj tak povie. A ak nie teraz, určite neskôr, veď mi to sľúbil...

Damian vyšiel na chodbu a zatvoril dvere do izby. Potom sa obrátil k lekárovi s prosbou o vysvetlenie.

„Ide o to Damian, že chlapcova ústna hygiena je na minimálnej úrovni a viete dobre, ako reaguje na dotyk. Obávam sa, že po uhryznutí by mohol niekoho nakaziť. Ak nie priamo žltačkou, potom baktériami, ktoré sa mu aj napriek našim snahám rozmnožili po celom chrupe." vysvetlil pomaly. „Pán Trewleany, ak na tom trváte, pôjdem domov a oznámim to svojej rodine. Ale mám z toho obavy." priznal Damian po chvíli. Lekár sa pousmial. „Ale skúsiť by ste to mohli!" poznamenal. Mladý duchovný pastier pomaly prikývol a šiel do svojho starého domu. Lekár vošiel do Adamovej izby a uprene sa na neho zahľadel. „Adam. Zajtra ťa presunieme do domu Damiana Callera. Spoznáš jeho matku aj otca, ba aj jeho súrodencov. Budeš slušný a nebudeš sa s nimi rozprávať o ničom, na čo sa ťa nespýtajú. Sú to veľmi dobrí ľudia a preto sa musíš snažiť. Damian ma svoju rodinu veľmi rád a taktiež má rád teba.

Viem, že je to pre teba ťažké, ale snaž sa." Jeho vyhlásenie chlapca veľmi prekvapilo. Nie však milo. Odkedy sa k nemu správajú takto? Akoby...

„Fajn!" zahundral a otočil hlavu na druhú stranu, čím dal lekárovi najavo, že s ním viac nechce hovoriť. Pán Trewleany si vzdychol a vpichol chlapcovi antibiotiká na zápal močovej trubice. Po nich bol chlapec vždy trochu oťapený. „Dobrú noc, Adam. Dobrú noc." zašepkal a prikryl ho paplónom až po krk.

O čo im všetkým ide? Veď sa snažím a stále je to málo? A ako to bude u Damiana, keď ma tam očividne ani nechce? Myslel som si, že ma má rád, no zrejme som sa opäť pomýlil. Opäť som niekomu naletel... Prečo vždy uverím ľuďom ako je Damian alebo ten čudný bielovlasý muž? Veď jediné, čo chcem, je umrieť a oni my stále nerozumejú. Alebo nechcú...Som veľmi osamelý, nemám už nikoho, kto by mi rozumel. Max sem za mnou ešte neprišiel, a môj ocko je tiež kdesi ďaleko. A neviem, či ho Damian naozaj hľadá, alebo mi to len sľubuje...

S týmito nelichotivými myšlienkami Adam zaspal. Zobudili ho skoro ráno dve zdravotné sestry a začali ho odpájať od prístrojov. Adam tomu najprv nerozumel, ale potom si spomenul, že ide von z nemocnice. Do domu Damiana Callera. „Počkajte! Ja nechcem ísť!" zavolal zúfalo práve vo chvíli, keď dnu vošiel Janus Erbley nasledovaný mladým kňazom, ktorý mal na chrbte modrý batoh. Zamrzol vo dverách a pozrel na psychiatra. Ten neváhal a povedal sestrám, aby ho nechali chvíľu osamote s chlapcom a potom svoju prácu dokončili. Keď odišli, Janus pokynul Damianovi, aby prišiel k chlapcovej posteli a chytil mu ruku. Až potom prehovoril. „Adam. Prečo nechceš ísť s Damianom domov? Veď na Vianoce nemôžeš ostať tu!" povedal smutným hlasom. Adam chvíľu mlčal, no váhavo odvetil: „Lebo Damian ma tam nechce, chce byť na Vianoce len so svojou rodinou. A ja sa mu ani nečudujem!" Chlapcove slová Damiana veľmi zaskočili. A nielen jeho. Janus si chlapca pozorne premeral a potom sa pozrel na Damiana. „Myslím, že by si to mal Adamovi vysvetliť, Damian, mám pocit, že to nepochopil správne!" Kňaz prikývol. Pevnejšie stisol chlapcovi ruku a pošepol mu: „Adam. Mám ťa veľmi rád. A mám veľmi rád aj moju mamu a ocka. A práve oni sú dôležitými osobami v mojom živote. No niečo si si zle vysvetlil. Áno, Vianoce sú sviatkom rodiny, no ty si pre mňa viac ako rodina. Prisahal som ti, že ťa ochránim. A že ťa už nikdy neopustím. Ale uznaj, som iba človek. Pochybil som. Chcem byť s tebou, ale chcem byť aj s nimi. A preto musíš ísť so mnou." Janusovi sa zaleskli oči. Damian mal ohromný dar reči, vedel o všetkom rozprávať tak verne, akoby to myslel všetko vážne. Hoci ho teraz iba prinútil, aby to Adamovi trochu pomohlo. Chcel ho dostať do normálneho prostredia. A rodina gréckokatolíckeho kňaza plná detí s podobnými osudmi bola dokonalou alternatívou nemocničnej atmosféry. Bolo tam bezpečie aj od zneužívania, pretože tam nikto nepodporoval nadmernú sexualitu.