ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Strach je tvoj nepriateľ

"Alebo mal len horúčku?" opýtal sa lekár. Damian sa zamyslel: „Na nič si nespomínam, no bol tu s ním môj otec, ak bude potrebné, skontaktujem sa s ním." Lekár pozrel na mierne dezorientovaného chlapca. „Zrejme to bude len alergická reakcia, mali by byť v kuchyni opatrnejší." povedal a z príručného vozíka pri posteli vytiahol striekačku. „Trochu to bude štípať. Ale zmierni to horúčku. Ak nie, ihneď dajte vedieť." Damian prikývol a jemne Adamovi stlačil ruku. Muž mykol plecom, viac v danej chvíli pre chlapca urobiť nemohol, Sedeli potichu, sem tam Adam čosi zamumlal, no nechcelo sa mu veľmi hovoriť. „Na chvíľu musím odísť, ale bol by som rád, ak by si ostal hore. Chcem sa s tebou o niečom porozprávať." Adam pomaly prikývol a sledoval kňaza ako odchádza. Keď osamel, mal trochu času na premýšľanie. Damiana niečo trápilo a určite to nebolo jeho boľavé brucho. Chce ho vari opustiť? Nie, veď mu pred chvíľou povedal, že sa vráti. No nepáčilo sa mu, aký bol Damian chudý. Bol azda chorý? A bol bledší ako si ho pamätal. Namiesto premýšľania, ktoré ho častokrát uspávalo, sa radšej pozeral von oknom. Znovu snežilo, no bolo vidieť vrcholce stromov, takže to nebolo až tak hrozné. Hoci si všimol, ako sa ohýbajú, zrejme kvôli silnému vetru. Nečakane sa usmial. Spomenul si na jednu vec. Keď bol prvýkrát v nemocnici, prišiel za ním nejaký klaun a hovoril mu o krajine za oknom, o tom, ako sa v zime stromy klaňajú zimnému čarodejníkovi, aby ich nezlomil na polovicu. A ako mu dávajú svoje listy, aby sa ohrial a ony mohli byť slobodné. „Zimný čarodejník prišiel preto, aby ponoril krajinu do bielej prikrývky. Aby mohla zem na jar priniesť kvety. Nie je zlý, však nie? Adamkovi sa to páči?" začal hovoriť, čo si z toho rozhovoru zapamätal, ani si neuvedomil, že Damian už je v miestnosti a pozorne ho počúva. Adam stíchol a otočil k nemu hlavu. „Prepáč, nechcel som ťa vyrušiť, pokojne pokračuj. Zaujíma ma to." Chlapca to spočiatku prekvapilo a potom pokračoval: „Pani jar bola veľmi bohatá a zimný čarodejník ju mal tak rád, že bol ochotný odkryť sneh o čosi skôr a tak vyrástli snežienky. Žiarili z bieloby snehu svojimi malými kvietkami a ľudia ich veľmi obdivovali. Viac si už nepamätám." Damian mu obdivne zatlieskal. „To-to bolo fascinujúce. Ďakujem ti. Smiem sa teraz s tebou o niečom pozhovárať?" Adam mlčky prikývol, Damianov potlesk mu spôsobil príjemné mravenčenie v končekoch prstov- bolo to šťastie? „Viem, že sa na nás hneváš, Adam. Nie je ťažké to uhádnuť. Ale musím ti to vysvetliť, tak prosím iba počúvaj... Joshua sem nepríde. Nie preto, že by si urobil niečo zlé, Adam, to nie. Ide o neho. Vieš, keď bol Joshua menší a ešte s nami nebýval, bol v tejto nemocnici veľmi často. Jeho ocko a mamka... ubližovali mu. A nikto mu nechcel veriť. Nikto okrem môjho otca. Chodieval za ním a rozprávali sa, občas chodil k nám na obed a podobne. Adam, v deň, kedy mal svoje dvanáste narodeniny, sa ocitol v nemocnici. Jeho ocko mu dal alkohol- nápoj pre dospelých- pre ktorý Joshua skoro zomrel. Tu, v tejto nemocnici, len pár izieb odtiaľto. A keď sme ho potom prijali do rodiny, bolo stále ťažké, najmä pre neho vrátiť sa sem. Na miesto, kde si toľko vytrpel. On pri sebe nemal oporu, akú máš ty..." Damian sa odmlčal a pozrel na Adama. Chlapcovi po lícach tiekli slzy. „Adam?" opýtal sa sotva počuteľne kňaz. Adam dvihol hlavu smerom k nemu. „Myslel som si, že ma už nechce vidieť, lebo som urobil niečo zlé. Alebo si to myslel pán Caller. Ja... nechcel som nikomu ublížiť. Ani Joshuovi nechcem nič pripomínať. AK sem nebude chodiť... bude mi smutno. Ja ho chcem vidieť... povedať mu prepáč..."

Damian prišiel k chlapcovi a jemne mu pohladil líce. „Adamko, nie, nemusíš urobiť nič. Nič. Tíško, no tak, neplač už. On sa na teba nehnevá. Tíško..." vtedy chlapec povedal niečo, čo Damianovi takmer vohnalo slzy do očí. „Damian, prosím neumieraj. Ak si chorý, lebo sa o mňa staráš a nielen o mňa, tak prosím, prestaň. Neumieraj len kvôli mne. Ani kvôli nikomu. Ty si zaslúžiš život." Kňaz v tom okamihu riskoval všetko, keď sa k nemu naklonil a pošepol mu do ucha. „Pre teba neumriem. Ani pre nikoho iného. Som len trochu unavený. Stačí mi však niekoľko dní oddychu a budem znova v poriadku. Nemusíš sa báť. Počkám tu, kým nezaspíš a pustím ti aj kolotoč." Adam súhlasne zamrmlal a poslušne sa zadíval na hračku. Naozaj ho upokojovala. Keď zaspal, do miestnosti vošiel pán Trewleany. „Počul som, že chlapec mal na niečo reakciu. Prišla údajne bezprostredne po jedle. Povedal Vám otec, čo to bolo?" Damian prikývol. „Arašidové maslo." Pán Trewleany sa takmer zasmial. „Očakával som vajcia, ale kuchárky zrejme znovu štrajkujú. Počuli ste, že chcú mať lekársky plat? Za to, že mi do misky na šalát hodia polovicu krvavého stejku a spálené hranolky. Verili by ste tomu?" Damian na to nepovedal nič, a ani sa to od neho neočakávalo. „Padre Damian, smiem sa vyspovedať? Znova?" Kňaz mu venoval milý úsmev. Potešilo ho, že ho opäť vyhľadal a hoci mu nemohol dať rozhrešenie, aspoň ho počúval. „Ale nie pred chlapcom, poďme sa trochu prejsť po chodbe." Pán Trewleany prikývol. Ešte pred odchodom Damian povedal smerom k Adamovi: „Uvidíme sa zajtra." A obaja muži odišli...

Keď sa Adam zobudil, bola tma. Vzdychol si. V brušku mu škvŕkalo a nablízku nebol nikto, kto by mu mohol pomôcť. Takmer by sa rozplakal, keby dovnútra ktosi nevošiel a nezasvietil veľké svetlo. Adam zažmúril do svetla. Lekár bol vysoký a mohutný, košeľa mu pevne obopínala objemné brucho. „Prečo nespíš, chlapče?" oslovil ho hrubým, trochu zachrípnutým hlasom. Adam sa strhol. „Ja-ja som asi hladný." Lekár sa zasmial. „A na čo máš chuť? Čo by si chcel teraz jesť?" Chlapec sa zamyslel. „Mám rád rybiu pomazánku." povedal napokon. Lekár sa otočil k dverám a zavolal službukonajúceho zdravotného brata. „Billy, prines chalanovi chlieb s lososovou pastou. Je hladný." Billy, s ktorým sa Adam už párkrát stretol počas jeho nočnej služby, s úsmevom odišiel a lekár sa obrátil späť k Adamovi. „Chcel by si ešte niečo? Počuj, prečo sa tak tváriš? Ja nie som žiadny strašiak." Chlapec čosi zamumlal. Keď však videl, že muž mu nerozumel, povedal o čosi zrozumiteľnejšie: „Bojím sa, lebo ťa nepoznám." Lekár si poklepal po menovke. „Viem, že moje meno si si už prečítal, chlapče. Takže čo chceš o mne vedieť, aby si sa ma nebál?" Adam bez váhania povedal: „Už si sa s niekým bozkával?" Lekár mierne zružovel. Takú otázku nečakal. Prišiel bližšie k posteli a všimol si Adamov zdravotný záznam, kde bolo veľkými červenými písmenami napísané NEDOTÝKAŤ SA! PACIENT BOL OBEŤOU DLHODOBÉHO SEXUÁLNEHO ZNEUŽÍVANIA A REAGUJE VEĽMI NEPREDVÍDATEĽNE NA NAJMENŠÍ PREJAV FYZICKÉHO KONTAKTU. Vzdychol si a odpovedal na chlapcovu otázku. „So svojou manželkou. A predtým s niekoľkými dievčatami." Adam si ho premeral a lekár videl v jeho tvári prekvapenie. „Aké to je bozkávať sa s niekým?" Muž si pohladil brucho a nevedel, ako má odpovedať na takú otázku. A jeho vysvetlenie pre malého chlapca rozhodne nebolo vhodné. Našťastie ho od odpovede zachránil Billyho príchod. „Ahoj, Adam. Ochutnáš teraz niečo nové. Aha, ružová ryba. Mňáám." Adam sa na neho zamračil a Billyho to rozosmialo. „Dobre, dobre. Chceš teda, aby to urobil tuto pán Zerry?" Muž sa na neho nechápavo zahľadel. „Ach, prepáčte, Vy ste ešte nemali nočnú s Adamom. Je kvadraplegik. Sám sa nedokáže najesť." Lekár kývol hlavou na znak pochopenia a nenápadne sa na chlapca zahľadel. „Ah, už rozumiem prečo nestlačil gombík na izbu sestier, keď sa zobudil." poznamenal a obrátil sa k chlapcovi. „Tak dobre, skúsime to spolu. Ber ma ako úplného nováčika, a už vopred ťa upozorňujem, že ak ma uhryzneš, bude ťa kŕmiť Billy." Adam pomaly pokrútil hlavou. „Bojím." Muži si vzdychli. A potom Billy povedal: „Adam, strach je tvoj najväčší nepriateľ. Nie doktor alebo ja. Daj mu aspoň šancu."  Na to Adam nepovedal nič, iba otvoril ústa.