ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Patrím predsa tebe!

** Adam sa pýta, Damian však nemá všetky odpovede. Adam má strach a už len myšlienky... ale to sa pekne krásne dočítate :) Pekný večer prajem. **

Adam sa na neho slabo usmial, cez slzy ho videl trochu rozmazane, a Damian mu na kolená položil zabalenú škatuľku. „Ale ja už jedno autíčko mám..." začal Adam prekvapene. Vtedy sa Damian schuti zasmial a začal pomaly rozbaľovať. Ruky sa mu pritom trochu triasli, čo chlapec síce postrehol, no viac ho zaujímal obsah krabičky. Napokon z Adama spadlo niekoľko kúskov baliaceho papiera a chlapec v škatuli zbadal knihu. Aspoň si to myslel. Zamyslene sa pozrel na Damiana. „Ja nechcem... neviem veľmi dobre čítať." Damian sa na neho usmial a povedal. „Prečítaj si aspoň venovanie." Adam pomaly prikývol a kňaz ju otvoril. Tento fotoalbum pred tebou je zatiaľ prázdny. Ale nemusí byť. Môžeš ho zaplniť, ak budeš po tom túžiť. Si členom rodiny, a hoci ešte nie pred zákonom, už dávno máš miesto...

Ďalej už Adam nedokázal čítať. Hľadel na svojho opatrovníka a naprázdno otváral ústa. Napokon sa upokojil a zamumlal: „Ďakujem." Kňaz sa na neho usmial, odložil fotoalbum do svojej koženej kapsy, potom vytiahol záznamovú knihu Janusa Erbleyho a čosi do nej rýchlo zaznamenal. „Prečo to nepovieš Jimmymu, on by mu to povedal tiež." Damian jemne zružovel, a tak Adam pokračoval. „Myslím, že v tme si hovoria všetko." Damian sa postavil a poznamenal s ťažkým povzdychom. „Adam, ty sám dobre vieš, že mi táto téma nie je ktovieako príjemná a mám na tú vec veľmi predpojatý názor. Oceňujem, že začínaš vnímať svoje prostredie, no prosím ťa... veci tohto formátu si nechaj na diskusie s Janusom." Adam sa usmial. „Prepáč, Damian." Vrátili sa dovnútra, na neurologické vyšetrenie. Jimmy ich privítal so širokým úsmevom. „Do pol pása vyzliecť. A ponožky nech ani nevidím." Adam sa síce trochu mračil, nebol rád vyzlečený, no potom len pokrútil hlavou a dovolil Damianovi, aby mu vyzliekol vrchný diel pyžama. Lekár urobil klasické neurologické vyšetrenie a potom sa spýtal Damiana, či niekedy zopakoval pokus so sedením. „Počas rehabilitácie som to asi dvakrát skúšal, no Adam to odmieta." Jimmy si vzdychol a obrátil sa k Adamovi. „Vidím veľké zlepšenie, Adam. Nechceš sa posunúť viac dopredu? Dokážeš to, o tom nepochybuj." Adam však pokrútil hlavou. „Nemám plienky." Jimmy a Damian prekvapene zažmurkali. „Adam... o čom to hovoríš?" opýtal sa Jimmy. „Naposledy, keď som to skúšal, tak som sa pokakal... a ja nechcem byť špinavý!" V očiach mal slzy. „Už chápem, to je v poriadku. Urobíme to inokedy. Oblečte ho, Damian, vyšetrenie sa skončilo." Potom ich Jimmy odprevadil až do izby a požiadal Damiana, aby sa s ním šiel porozprávať na chodbu. „Damian, uvedomujem si, že ma do toho nič nie je, ale ako ste pokročili s hľadaním jeho rodičov... ide o to, že mám veľký záujem o jeho adopciu a rád by som vedel, aké mám šance." Damian stál a civel na neho. „Ja... už viem jeho meno a viem aj dátum chlapcovho narodenia, no nie je to také jednoduché. Zajtra idem na sociálny úrad a požiadam ich o pomoc, čo sa týka adopcie. No je mi zvláštne prečo..." zarazil sa. Jimmy mávol rukou. „Damian, je mi viac ako jasné, že môj sexuálny život nie je práve učebnicovým príkladom, no v jeho výchove budem klásť dôraz na všetko, čo ste ho vo svojej rodine naučili..." Damian pokrútil hlavou. „Pán Bull, ja nerozhodujem o jeho adopcii, je to komplikované dosť aj kvôli chýbajúcim listom totožnosti a možnej existencii žijúcich biologických rodičov. Midas však o syna nejaví najmenší záujem, je však potrebné ho nájsť, aby schválil jeho adopciu. Už som sa spojil s políciou. Momentálne môžeme iba čakať."

Nemôžem tomu uveriť. Jimmy chce byť môj ocko. A pritom mi hovoril o Hope, ale ešte som ju nikdy nevidel. Prečo mu Damian nepovedal, že si ma chcú adoptovať Callerovci? Alebo už aj to sa zmenilo? A čo znamená ten sexuálny príklad, chce sa ma dotýkať? Veď stále chce, aby som sa pri ňom vyzliekal...

Damian vošiel dovnútra a keď videl jeho zamračený pohľad, vzdychol si. „Si v poriadku, Adam?" Chlapec so slzami v očiach pokrútil hlavou. „Ty nechceš, aby som bol adoptovaný k Vám? Prečo si nepovedal Jimmymu, že patrím tebe?" Damian si vzdychol. „Adam, nemôžem to povedať, ako som vysvetľoval aj Jimmymu, tvoja adopcia je momentálne v rukách Midasa Perrisha a sociálnej pracovníčky, ktorá ťa zajtra príde navštíviť." Adam pokrútil hlavou. „Nie! Už žiadne milé pani z tej veľkej sivej budovy! Ony ma chceli chytiť, zavrieť ma, znova!" Kňaz si sadol k nemu na posteľ, a povedal: „Adam, bez nich ti nemôžem pomôcť." Chlapec krútil hlavou a po lícach mu tiekli slzy. „Neplač, môj malý, neplač. Všetko dobre dopadne, nedovolím, aby ti niekto ublížil. Vymením si službu v kostole s padrem Tonderom a prídem sem." Keď videl, že to chlapca neupokojilo, pošepol: „Joshua príde tiež, chcel byť o všetkom informovaný." Adam si vzdychol a konečne prestať plakať. „Prečo musí chodiť do tej šloky?" Damian sa zasmial. „Musí chodiť do školy, Adam, do školy. A to by si robil mimochodom aj ty, keby sa dalo." Adam sa zatváril znechutene. „Mne stačili Tomove rozprávky." Damian prikývol. „Mal si ho rád. Aspoň na začiatku, však?" Na to chlapec nepovedal nič. Hlavne preto, že už spal. Kňaz ho opatrne prikryl a položil mu na hruď macíka. „Dobrú noc, Adam." A odišiel späť na faru, kde ho privítal padre Corvell.