ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Prvá rozlúčka a malé prekvapenia

** Keďže Vás tak veľmi ľúbim ( a Adam vie robiť neskutočne účinné psie oči) rozhodla som sa dať Vám dnes novú časť. Pekné čítanie. Hádam to bude konečne aj pravda. ;* **

Adam nespal, díval sa na ovládanie kolotoča a snažil sa posunúť prst smerom k veľkému tlačidlu uprostred. Žmúril oči, vraštil tvár, no stále bezvýsledne. Znechutene zahundral: „Skús to, skús to, veď je to ľahké! Hej, ale iba pre teba!" Pán Trewleany sa prebral zo spánku a posadil sa na posteli. „Adam, čo sa deje, prečo nespíš? Je ti zle?" Adam sa však sústredil na ovládač a neodpovedal mu. Muž preto zažal svoju lampičku a díval sa na chlapca. „Adam, nebuď sklamaný, ak sa ti to hneď nepodarí. Nesmieš sa tak veľmi sústrediť, bude to neskôr bolieť." Chlapec sa prestal snažiť a povedal: „Niet horšej bolesti ako bezmocnosť. Už im nemám kam uniknúť, ani Damian ma nezachráni! Musím sa snažiť, kým zajtra príde pani Greenová, nesmie po mne ostať ani stopa." Ak by situácia nebola taká vážna, pán Trewleany by sa zasmial. „Adam, pani Greenová nie je tvoj nepriateľ. Snaží sa ti pomôcť, aby si bol súčasťou rodiny Callerovcov. Ale trochu inak. Je mi jasné, že nechceš nikam ísť a už vôbec nie tam, kde to nepoznáš, no je to potrebné. Aby si už potom nemusel nikam ísť. Iba k Damianovi a už to bude navždy." Adam sa na neho vyjavene díval, zabudol na kolotoč aj na pani Greenovú. V hlave mu rezonovali iba lekárove slová: „K Damianovi a to už bude navždy." „Naozaj si to myslíš?" Lekár si vzdychol. „Adam, presne toto znamená adopcia. Po nej prejde celá zodpovednosť za tvoju liečbu a ďalší život na pána Callera. Damian bude samozrejme stále tvojim opatrovníkom, po dohode s pánom Callerom samozrejme." Adam pomaly prikývol. Áno, to znie dobre. Bude konečne Caller? A bude s Damianom navždy. To znamená, že bude navždy aj s Joshuom. Usmial sa. Lekár mu úsmev opätoval: „A teraz ti zapnem kolotoč, dobre?" Chlapec opäť pohol hlavou na znak súhlasu a kým sa kolotoč opäť dokrútil, upadol do tvrdého spánku.

Pani Greenová prišla presne na čas. „Je deväť hodín, si najedený, tak by sme sa už mohli normálne porozprávať, áno?" Adam pomaly prikývol. Priblížila sa k posteli, no on pokrútil hlavou: „Ostaňte s tým svojim zápachom pekne pri dverách." Žena sa takmer urazila, no radšej si zahryzla do pery. Potrebovala ho presvedčiť, aby vypovedal pred súdom a hovoril s psychoanalytikom. „Dobre, počúvaj ma. Dôvod, prečo som sem prišla je tvoja adopcia. Podľa amerických zákonov si maloletý, čo znamená asi toľko, že nemôžeš žiť sám, teda bez toho, aby sa o teba starala dospelá osoba." „Takže si ma Joshua nemôže adoptovať? Ale on už je dospelý. Lebo sa o mňa tiež stará." Pani Greenová sa veľmi ovládala, aby nepovedala, čo myslí, namiesto toho povedala: „Mala som na mysli Raymonda Callera a jeho manželku Annu Callerovú. To oni budú tvoji rodičia. Samozrejme nemusíš ich automaticky volať mama alebo otec." Adam prekvapene zažmurkal. „A budem s nimi naozaj navždy?" Žena pozrela na pána Trewleanyho, ktorý sa na ňu drzo usmieval. „No áno. Adopcia je čosi trvalé, čo nezmení niečí názor. Nie si tovar v obchode, nemôžu sa rozhodnúť, že ťa reklamujú." Adam sa zamračil. „Reklamy sú zlé. Rušia rozprávku v tej zázračnej bedničke, kde pán Caller sedáva každé ráno." Sociálna pracovníčka si vzdychla. „Adam, aká zázračná bednička?! Je to televízor. Prostriedok komunikácie. A reklamácia neznamená reklamu v televízore, ide o vrátenie poškodeného tovaru späť do obchodu." Adam s úsmevom prikývol. „Tomu rozumiem, ale mňa už Victor reklamoval. Povedal, že som zlý chlapec a musím sa polepšiť, lebo ma vráti..." Pánovi Trewleanymu zamrzol úsmev na perách, a aj pani Greenová stratila reč. „Adam... ale táto ženská nechce, aby si si myslel, že ťa Damian pošle späť do detského domova, kam dnes pôjdeš, chce ťa ubezpečiť, že to nebude môcť urobiť. A vieš, že Damian by to ani nikdy neurobil. Ľúbi ťa, rovnako ako Joshua. Aj keď iným spôsobom, však?" Chlapec s miernym úsmevom prikývol. „On ma neopustí, však?" Pani Greenová chcela niečo povedať, no lekár jej v tom zabránil stlačením tlačidla na izbu sestier. „Doneste Adamovi niečo na jedenie, a potom mu dajte dva miligramy antibiotík na enterokolitídu." Sestra sa netvárila veľmi nadšene, no potom sa obrátila na odchod. „Takže, pani Greenová, máte ešte polhodinu. Na recepcii Vás budú čakať prepúšťacie listiny aj dočasný formulár o zodpovednosti. Taktiež zoznam liekov a ich dávkovanie, cvičenia, ktoré musí chlapec pravidelne absolvovať. S terapeutom alebo bez neho. Už je viac-menej mobilný, v rámci jeho možností. Do rúk sa mu pomaly vracia citlivosť a reagujú na dotyk, preto opatrne. Čo sa týka presunu, odporúčam Vám aplikovať dojčenskú metódu. Teda jedna ruka pod hlavu a druhá pod kolená. Samozrejme o každom úkone ho musíte... Adam nespi, keď o tebe hovoríme... takže, musíte ho o všetkom informovať. Vyhnete sa zbytočným komplikáciám a ušetríte na obväzoch." Pani Greenová si po posledných slovách chlapca nahnevane premerala. „Teba to ešte stále neprešlo?! Myslela som, že Todd ti..." Adam zavrčal. „Nespomínajte to meno! Pôjdem s Vami, tak čo ešte chcete? A kde je Damian? Bez neho nikam nepôjdem." Pani Greenová sa chcela ohradiť, no Adam jej nedovolil pokračovať. „Pôjdem s Vami. Ale iba ak ma odprevadí Damian." Pán Trewleany sa uškrnul. Ak aj nebol sociopat, toto bol gól. Dostal ju do úzkych a ona vedela, že musí Damianovi zavolať. A naozaj, neprešlo ani desať minút a už stál pri Adamovej postele a povzbudivo sa na neho usmieval. „Samozrejme, že ťa odprevadím. No tak poďme. Sestra ti ešte odpojí EEG prístroj a môžeme vyraziť." Adam pomaly prikývol. Pán Trewleany zavolal sestru, ktorá nakŕmila Adama a dala mu zapiť lieky na bolesti bruška, ako to pán Trewleany pred chlapcom nazýval. Po odpojení od prístrojov sa Adamovi na tvári zjavili slzičky. „Adamko, nemusíš sa ničoho báť. Poďme. Presuniem ťa na vozík, odtiaľto pôjdeme do sanitky, ktorá nás odvezie do detského domova. Tam budeš niekoľko dní, kým nepríde rozhodnutie od sudcu. Potom si po teba prídeme. Chvíľu sa neuvidíme, ale stále mi môžeš zatelefonovať." Presunul chlapca na vozík a hoci ten zatínal zuby a prelieval slzy, už sa veľmi nebránil. Aj napriek tomu, že mal Damiana rád, pocit, že rukou spočíva na jeho stehnách ho stále desil. Len čo vyšli pred nemocnicu, nasledovaní rozzúrenou pani Greenovou, Adam vykríkol od prekvapenia. „Myslíš, že by som ťa nechal odísť bez rozlúčky?"