ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

V obývačke

Po dvoch hodinách sa Adam od únavy rozplakal a Damian pochopil, že je čas sa so všetkými rozlúčiť. „Ahoj Adam. Vidíme sa doma, Adam. Dobrú noc, Adamko...." a tak ďalej, všetci mu mávali a lúčili sa s Damianom, ba niektorí ho aj objali. Tesne pred odchodom ich zastavila Kiara. „Damian, tak rada som ťa videla!" A tuho sa k nemu pritisla. Našťastie Adam nepostrehol, ako sa pri tom kňaz začervenal. Díval sa unavene pred seba a myslel už len na odchod. Potichu vyšli von. Bola zima a Adam sa celý triasol, aj napriek tomu, že mal nohy prikryté hrubou dekou. „Nie je to ďaleko, skús nezaspať. Narobilo by to viac škody ako úžitku. Mohol by si mu tu umrznúť a čo by som potom urobil? Ani si nevieš predstaviť, aký by som bol smutný." povedal mu Damian potichu, ako mu sneh vŕzgal pod kolesami vozíka. Chlapec chvíľu mlčal a potom povedal: „Damian, prosím nerob to. Nehovor mi takéto veci. Chápem, že máš o mňa strach, ale viac sa bojím o teba. Ty si to možno nechceš priznať, ale je ti veľmi zle, tvoj stav je veľmi vážny a mňa už nebaví ťa o tom presviedčať! Bojím sa o teba a nechcem, aby si nasledoval Catherine a jej rodinu." Damian prudko zabrzdil, až Adam takmer vypadol z invalidného vozíka, a postavil sa pred neho. „Smiem ťa objať, Adam?" chlapec so slzami v očiach pokrútil hlavou. Damian mykol plecom a povedal: „Netráp sa, nebudem ťa nútiť. No aj tak ti ďakujem za tvoje slová. A naozaj neumieram, tak sa netráp." Pohli sa ďalej, no kňaz sa nemohol zbaviť dojmu, že chlapec pred ním ešte niečo tají. Nechal to však tak, bol veľmi unavený a už sa videl vo svojej mäkkej posteli. Konečne boli pred domom a keďže Damian odchádzal sám, musel najprv otvoriť dvere do obývačky a potom Adama upozornil, že ho ide dvihnúť a presunúť do obývačky. Adam súhlasil a Damian ho rýchlo položil na gauč, kým ho skoro nepustil na zem. Bol viac vyčerpaný, ako si myslel. „Dnes ostaneme tu, Adam. Som príliš unavený, aby som ťa vyniesol hore schodmi. Urob si pohodlie, mám tu nejaké deky." Chlapec sa na neho začudovane pozrel. „Ty budeš spať tu so mnou?" Damian pokrútil hlavou. „V žiadnom prípade, v spánku by som ťa mohol priľahnúť a udusiť, som taký posteľový cestovateľ. Nie Adam, v kuchyni máme pohodlnú lavicu na ktorej som spal už veľakrát, keď som bol príliš opitý, aby som šiel hore schodmi. Ale tieto historky sú inou kapitolou môjho príbehu a nie som na to veľmi pyšný." žmurkol na Adama. „Ale inokedy mi o tom porozprávaš?" Damian sa zamyslel. „Asi áno, no teraz šup do pyžama. Toto tu nie je veľmi pohodlné." Chlapec ochotne prikyvoval. Damian vytiahol z batoha na rúčkach vozíka nové pyžamo, ktoré chlapcovi kúpil jeho ošetrujúci lekár. Bolo to trochu zvláštne, no kňaz to nerozoberal. Najprv opatrne rozopol Adamovi košeľu z pohrebu a rýchlo, no zároveň opatrne, ju položil na zem vedľa, aby mu nezavadzala. Počas obliekania s ním stále hovoril, varoval ho pred tým či tým neprístojným dotykom, a keď mu napokon stiahol nohavice, aby ich nahradil zelenými slipmi, ktoré mal Adam najradšej, chlapec mierne nadvihol hlavu a díval sa, čo Damian robí. „Nenamáhaj svaly, si unavený!" napomenul ho Damian láskavo. Chlapec sa trochu zamračil a potom povedal: „Prepáč." Damian pokračoval v obliekaní a keď bol hotový, usmial sa. „Dobre, teraz skús spať. A keby si v noci potreboval na záchod, iba zakrič." Adam zavrel oči a o chvíľu už spal. Damian ho prikryl dekou a šiel do kuchyne, kde zaspal hneď, ako sa hlavou dotkol lavice.

Okolo polnoci sa zobudil na výkrik, okamžite vstal a bežal do kuchyne, kde sa Adam s hrôzou díval na rozstrapateného a zjavne podnapitého Jona. „Adam, no tak, čo sa stalo? Jon, čo si mu spravil?" Adam sa triasol a Jon vyzeral rovnako vystrašene. „Ja som si chcel zapnúť teklu, eh, telku a nevšimol si ho! Možno som ho trochu prisadol... ale prisahám, že som nechel... nelech.. nechcel!" vykoktal sa napokon Jon. Damian nemal čas na nejaké výčitky, poslal Jona do kuchyne po trochu vody. „Ja nie som..." „...pre chlapca!" vyštekol Damian netrpezlivo a stále sa Adamovi prihováral, vysvetľoval mu, čo sa stalo a že Jon to neurobil naschvál. Po chvíli sa vrátil Jon a zmätene si šúchal ľavý spánok. „Tu máš, napi sa." Damian vzal od Jona pohár a jemne chlapcovi nadvihol hlavu. Chladná voda chlapca trochu upokojila a Damian ho nenápadne znovu pustil. „Už je mu lepšie... čik..." zamumlal Jon. „Adam, povieš nám niečo, si v poriadku?" Chlapec pozrel na Damiana a venoval mu slabý úsmev. Potom znova zavrel oči. Damian mu skontroloval pulz a zistil, že je v rámci normálu. „Jon, ostatní už spia?" oslovil ho Damian, len čo chlapec očividne dýchal. Jon vošiel do kuchyne a sadol si na stoličku pri sporáku. „Som v pohode. Teda, áno. Mama a otec spia vo svojej izbe, Andrea bola kus mimo, takže šla spať k nejakej kamoške a Toby si so mnou pripíjal až do desiatej, ale asi spí u seba. Joshua šiel okolo deviatej odprevadiť Kiaru a späť sa už nevrátil, takže zrejme ostal u Kiary a skautíka." Damian sa usmial pri tejto pripomienke. Jon a Scott boli dávni rivali v láske a napokon vyhral Scott. A to nielen Kiarinu ruku, ale aj dedičstvo po jej rodičoch. „Prečo si tak veľa pil, Jon? Vari ti to nejak pomohlo?" Jon mykol plecom. „Keď sme s Tobom začali, ani sme nevedeli ako, a bolo po fľaške." Damian si vzdychol a prinútil Jona ísť do izby a ľahnúť si. On sám ešte skontroloval Adama a potom sa vrátil do kuchyne. Ráno vstal skoro a pripravil rodičom kávu. Keď smažil chlieb vo vajíčku, prišli do kuchyne a nevychádzali z údivu. „Zlatko, ty si spravil raňajky? Prepáč, bola som veľmi unavená..." začala pani Callerová, no Damian mávol rukou. „Mama, viem... a nechcem sa ťa dotknúť. No máš právo na deň oddychu. Už som bol po poštu a skontroloval, či prišli noviny. Všetko je v poriadku." Pani Callerová sa slabo usmiala a posadila sa na lavicu. „Ty si spal v kuchyni?" opýtala sa, lebo si omylom sadla na jeho vankúš. Pán Caller sa zasmial: „Očividne sa už dlhšie poriadne nevyspal." Po týchto slovách Damian očervenel a venoval otcovi mierny úsmev. „Choď odo mňa preč!" začuli zrazu z obývačky. Damian opatrne odstavil panvicu z ohňa a šiel sa pozrieť, čo sa deje. Jon stál pri schodoch a tváril sa prekvapene. „Počuj, vysvetli krpcovi, že nemám záujem o tie jeho divadielka, šiel som sa napiť!" Damian pozrel z Adama na Jona a opýtal sa: „Ty si nepamätáš, že si na neho v noci skoro sadol?! Koľko si toho vypil?" Jon si vošiel rukami do vlasov a poznamenal: „Došľaka, Dam, nechcel som mu ublížiť. Asi som to prehnal, no zase nemusí takto vyvádzať." Vtedy sa ozval Adam: „Dotkol si sa ma! Ty si sa ma dotkol! Choď odo mňa preč!" Z kuchyne vyšla pani Callerová a zvolala: „Teraz sa všetci upokojíme! Adam, ako si to myslel?" Adam chvíľu prehĺtal: „Spal som. Keď som pocítil, ako sa ma niekto snaží dvihnúť. Mal ruku okolo môjho pása! Ja... dotkol sa ma!" Jon prudko pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. „Ani som sa ťa nedotkol, istotne si mal zlý sen, nepokúšaj sa ma tu obviniť zo sexuálneho obťažovania!" Damian horúčkovito premýšľal. Jon bol včera síce veľmi opitý, no ani keby bol na mol, nedotkol by sa ho. Mal predsa len silné morálne zábrany. Ale Adam? Mohol by schválne niekoho obviniť? Napokon ho čosi napadlo. Vzal Jona bokom a opýtal sa ho. „Čo si robil v obývačke? Na čo si pamätáš? Kadiaľ si šiel a ako si si sadal? Neverím, že by si Adamovi skutočne chcel spôsobiť zdesenie." Jon zažmurkal a úpenlivo sa snažil spomenúť si. „Urobil som to. Siahal som na neho. No nie preto, že by ma predstava jeho tela podo mnou vzrušovala. Mám pocit, že som hľadal ovládač... a myslel som si, že sú tam porozkladané vankúše... a potom začal vrieskať. Zľakol som sa viac než on." Damian sa obrátil k Adamovi a matke. Ten pohľad na nich bol viac ako dojímavý a Damian zrazu stratil reč. Ani si neuvedomil, že bratranec stojí vedľa neho a slabo sa usmieva. „Už ho nenechá nikam odísť." pošepol Damianovi do ucha a obaja naraz prikývli. Tak krátko po pohrebe vidieť matku s týmto výrazom akéhosi materinského smútku... s akou láskou a trpezlivosťou sa mu prihovárala a on ju síce napäto, no predsa, počúval. Damian ešte trochu počkal a potom to mame všetko vysvetlil. No Adam mal problém na to len tak zabudnúť. „Okúpeme sa, poď. Isto si spotený a chceš sa so mnou o niečom porozprávať." Adam chvíľu váhal, no potom súhlasil. Čím ďalej od Jona, tým lepšie.