ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Oops.

** Pri tejto časti som plakala. Veľa. Spomenula som si totiž na jednu dvojicu, ktorá si navzájom nevedela odpustiť v našich očiach banalitu. Potom druhý z dvojice nečakane odišiel na "druhý svet" a prvý si do konca života bude vyčítať, že nepovedal nahlas to, čo už dlho nosil vo svojom srdci. Preto Vás prosím, ak máte vo svojom živote niekoho takého, skúste mu odpustiť teraz, kým je ešte súčasťou tejto reality. Pekné čítanie, mimochodom. S pozdravom, Autorka.** 

„Ahoj, chceš so mnou hovoriť?" Adam prekvapene pozrel k dverám. „Hovoria iba baby. Plačú iba baby. Ty nie si baba. Nemáš sivé vlasy!" Jon ostal chvíľu zarazene stáť a skúsil sa opýtať znova: „Adam, to som ja, Jon. Prečo si nespal, vyzeráš unavene." Chlapec zažmurkal. „Kto ti povedal, že som nespal? On predsa spí." Jon sa radšej nepýtal, koho má na mysli a nezdalo sa, že by chlapec svoju odpoveď ďalej rozvíjal. „No tak, počujem až dole ako sa tu hemžíš. Nemôžeš spať? Chceš so mnou o niečom hovoriť?" Vtedy Adamovi zaškvŕkalo v bruchu. Jon sa trochu zamračil, no čakal, či si chlapec jedlo vypýta sám. „Nie som hladný. Chcem byť sám." Jon si vzdychol. „Adam, ak si hladný, musíš nám to povedať. Alebo mám zavolať Joshuu, aby ťa nakŕmil. Alebo objal?" Chlapec sa iba na okamih zamyslel. „Nie. Nechcem, byť sám! Nechajte ma!" Jon vstal a šiel smerom k dverám, keď Adam povedal: „Nemôžeš tomu rozumieť. Nemôžeš mu rozumieť. Je to retard, vari nechápeš, že len opakuje všetko, čo počuje? Ako by ten mohol niekomu povedať, čo si mu urobil? Ani ho to nebolí." Jona po jeho slovách naplo a utekal do kúpeľne zvracať. Ako sedel na zemi, s hlavou položenou na toaletnej doske, ani ho nenapadlo vrátiť sa do izby. Musí o tom povedať Damianovi. Nemôže čakať, kým zajtra príde... 

Nutkanie počuť bratrancov hlas bolo silnejšie ako racionálne uvažovanie nad tým, že zrejme už je v lietadle smerom do Betlehemu. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď prišiel dolu k pevnej linke a vytočil Damianovo číslo na mobil, a bratranec mu to dvihol po druhom zazvonení. „Prepáč, ak som ťa zobudil, Damian, no nemôžem spať. Je mi z toho zle, a Adam mi len pred chvíľou povedal čosi..." Damian na druhom konci sa len slabo usmial a povedal: „V Ríme je teraz pol piatej, o pár hodín budem na ceste do Betlehema. Ale počúvam ťa." Jon chvíľu váhal, no potom Damianovi všetko vysvetlil. Spomenul chlapcove modriny, jeho odmietavé správanie a tiež aj to, čo mu povedal sotva pred desiatimi minútami. „Jon, rozumiem. Porozprávam sa o tom s chlapcom. Mimochodom, čo mama? Mám Adama premiestniť inam, príde so mnou aj Kiara." Jon sa zamyslel. „Neviem, tvoji rodičia majú teraz inú zábavu. Tak trochu som im vbehol do spálne." Damian sa zasmial. „Nebolo by to poprvýkrát, šťastlivec." Jon len prevrátil očami. „Mám Vám na raňajky pripraviť palacinky?" Damianovi sa po tvári roztiahol šťastný úsmev. „Milujem- no nič, musím končiť, kardinálov brat chce so mnou ešte pred odletom prebrať- vidíme sa zajtra ráno." A zložil. Jon si šiel teda ľahnúť, aby sa ho Kiara ráno nezľakla. Celkom sa na ňu tešil, len dúfal, že nepríde aj ten jej skautík. So Scottom boli kedysi priatelia, no potom Jon zistil, že sa uchádza o Kiaru. Dokonca poza jeho chrbát. Pobili sa, podali si ruky a už sa viac nerozprávali... Jon, ani nevedel ako, zaspal. S myšlienkami na Kiaru.

Ráno bolo tiché. Kým Jon piekol palacinky, pán Caller sedel za stolom a čítal si noviny. Pani Callerová ešte spala a Jon sa ani nepýtal, či jej má urobiť raňajky. „Si v poriadku? Vyzeráš unavene." Jon zdvihol hlavu od panvice. „Ach áno, telefonoval som s Damianom a ten mi celkom nechtiac pripomenul môj vzťah k Scottovi." Pán Caller položil noviny na stôl. „Scott príde tiež?" Jon pokrútil hlavou. „Nie, príde len naša princezná. Ale vieš, že sme boli kedysi priatelia." Pán Caller si ho premeral a potom chápavo prikývol. „Ach, ty myslíš... no nič, nechajme to. Ide o to, Jon, že si svoju šancu dávno premárnil. Nie je už načase Scottovi odpustiť? Mimochodom, pili ste s Joshuom včera niečo?" Jon sa zasmial. „Ale čosi, strýko. Joshua prišiel neskoro a Vy- ehm- ste neboli dole. Zjedol sendvič a šiel si ľahnúť. Pred chvíľou prišiel do kuchyne na raňajky, a šiel do školy." Pán Caller sa zasmial. „Neboli sme dole, čo? Jon, druhýkrát sa aspoň ubezpeč, že sme oblečení, ak sa chceš vyhnúť zahanbeniu. Neviem síce, čo ťa na tom tak zahanbuje, je to len manželská súlož." Jon sa radšej venoval príprave raňajok pre Kiaru a Damiana. A možno aj pre Adama. „Strýko,... včera som bol za Adamom. Okrem vody, ktorú mu Joshua nabral do jeho pohára nejedol nič?" Pán Caller si vzdychol. „Dobre meníš témy. Ale tuším máš pravdu, ani som si to neuvedomil. No vzhľadom k tomu, čo včera urobil, neviem, či už bol niekto za ním hore. V noci bol úplne ticho, takže som nemal dôvod chodiť dnu. Ale asi je už čas-" Zvonček pri dverách oznámil hosťa. Jon a pán Caller si vymenili začudované pohľady. Kto to mohol byť? „Dokonči tie palacinky, ja sa idem pozrieť k dverám." Povedal pán Caller, trochu zmätený, keď sa ozvalo druhé zazvonenie. „Greg? Čo tu robíš? Joshua šiel predsa už do školy." Mladík sa zmätene usmial. „Prišiel som po Joshuu, ale asi tu už nie je-" Pán Caller si ho pozorne premeral. „Greg, si opitý?" Tínedžer si ho premeral tiež. „Pán Caller, kde máte okuliare? Som v poriadku, len sme sa dohodli, že pôjdeme spolu. Očividne sme sa nepochopili. Tak dovi." Zamával mu a smeroval k bránke, keď ho pán Caller zastavil: „Počkaj, Greg. Ospravedlňujem sa. Ale Joshua včera neprišiel domov triezvy. A keďže bol na tom koncerte s tebou, mal som pocit, že budeš v rovnakom stave." Greg si vzdychol. „Pili sme. Ale nie tak, aby mu bolo zle." Pán Caller prikývol. „Ďakujem, a teraz už bež, aby si nemeškal na hodinu. Inak, to pozvanie na večeru stále platí." Greg bez slova prikývol a ponáhľal sa preč. Pán Caller zatvoril dvere a vrátil sa do kuchyne. „Bol tu mladý pán Haws." odpovedal na Jonov spýtavý pohľad. „Áno? Hľadal Joshuu, však?" Pán Caller s povzdychom prikývol. „Mrzí ma, že ma stále považuje za nepriateľa. No vieš, že po dohovore na protidrogovom už nemôže byť s otcom." Jon na to nepovedal nič, Gregov otec bol drogový díler a už osem rokov bol v štátnej väznici GreenFields. Používal Grega na predaj drog, neraz našli v jeho školskej taške dostatok marihuany na výrobu 7 000 jednorazových dávok. Avšak čo bolo podľa kriminálky najviac podstatné, tieto sáčky sa neraz dostávali do rúk Gregových spolužiakov. Preto zhabali všetky drogy a chlapca umiestnili do detského domova. Tam za ním chodil aj pán Caller, ktorý v tom čase pracoval ako terénny sociálny pracovník. Prehováral chlapca, aby svedčil proti otcovi, a že môže vyjednať nejakú dohodu. Bohužiaľ, chlapcovým jediným želaním bolo ostať u otca, čo samozrejme agenti z protidrogového bez váhania zamietli a otca umiestnili do GreenFields. Chlapec sa dostal do náhradnej starostlivosti k bezdetným manželom. A hoci odvtedy prešlo už osem rokov, Greg pánovi Callerovi neustále vyčítal, že ho zradil. „Niekedy aj dobre mienené rady vedú k totálnemu opaku, strýko. No pán Haws si nič iné ako väzenie nezaslúžil." Pán Caller prikývol a šiel hore, aby nakŕmil Adama a začal s cvičením...