ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Strýko Balthazar

**Horor menom zápočtový týždeň sa už chvála ti Chuck skončil a ja prichádzam s novou časťou pre všetkých vytrvalých, čo sa dočítali až sem. Ľúbim a toto je taka špeci-časť.

P.S. Ten obrázok hore je od Russianval a I fell in love with it.**

Damian si vzdychol. „Pôjde to. Nevzdám to len preto, že je to komplikované, za tú námahu to predsa stojí." Jon mykol ramenom a podal Damianovi tanier. „Odveziem otca a keď sa vrátim, prosím, vysvetli mu to. Možno k nám príde aj Balthazar a ja nebudem... ale to je jedno." Damian prikývol. Aj napriek tomu, že boli rodina, v mnohom sa nezhodovali. Najmä v názoroch na Adamovo sociálne začleňovanie, ktoré bolo podmienkou adopčného procesu. „Odnesiem to a hádam nedostanem po prstoch." žmurkol na neho Damian, čo o niečo staršieho muža úprimne rozosmialo. „Damian, Damian, toto nemôže dopadnúť dobre." vzdychol si, len čo sa stratil za dverami.

„Adam, poď, ideme do postele..." oslovil ho Damian po skončení rozprávky. No chlapec pokrútil hlavou. V očiach mal slzy, čo Damiana trochu zarazilo. Kľakol si vedľa neho a opýtal sa, čo sa stalo. „Bolí bruško." Kňaz sa slabo usmial. „To sa dá ľahko napraviť, čo by si chcel jesť?" Adam však pokrútil hlavou. „Chceš ísť na záchod, Adam?" Chlapec sa zahanbene odvrátil. „Už si to nestihol, však?" opýtal sa Damian potichu. Potom povedal: „Pozri sa na mňa, no tak! Také veci sa občas stávajú aj dospelým, dobre? Nie je to žiadna hanba a nikto na teba nebude kvôli tomu kričať. Teraz zavolám otca a on mi s tým pomôže, dobre? Nič sa nedeje." Potom sa obrátil k schodom. „Otec?" O čosi neskôr zišiel dolu schodami a zmätene hľadel na Damiana. Avšak, do nosa mu okamžite udrel silný zápach a pochopil, čo sa stalo. „Ako ti pomôžem? Ruka ma síce ešte trochu bolí, ale ak mám presunúť malého hore, zvládnem to." Damian pozrel z Adama na otca a bolo vidieť, že váha. „Dobre, myslím, že tu niet o čom diskutovať, nikto okrem nás dvoch nie je vhodným kandidátom. Oci, len ho presuň do kúpeľne a ja už sa o neho potom postarám, najprv ale vyčistím deku a trochu tu vyvetrám." Pán Caller sa na Adama povzbudzujúco usmial a pokojne počkal na jeho súhlas. „Si v poriadku?" opýtal sa Adam váhavo a potom stíchol. Pán Caller pochopil prečo a rýchlo povedal: „Adam, je v poriadku, ak mi sem-tam povieš pán Caller, ale neboj sa, nenahnevám sa, ak ma oslovíš oci, ako Damian. Lebo už si tiež Caller. Tak spolovice." Adam slabo zamraučal, v nohaviciach ho čosi neutešene pálilo. „Dobre, tak sme tu. O chvíľu sa vrátim. Ale nechám tu zrejme košeľu, aby ju Damian potom vypral." Adam sa zatváril zmätene. „Zašpinil som niekomu veci, prosím nie... nechcel som... prosím nie." Pán Caller na neho s údivom hľadel. Chlapec mal zatvorené oči a hovoril k samému sebe. A slová, čo vychádzali z jeho úst... toto musel zažiť on. Alebo nie? Damian s rodičmi si čoraz častejšie kládli otázku, či Victor Karas nezneužíval takýmto spôsobom aj ďalšie deti. „Damian, už si s tým hotový?" zavolal na neho pán Caller trochu nervózne. Stál pred chlapcom iba v nohaviciach a ten na neho uprene hľadel. A vážne sa zdalo, že si to užíva a zároveň má strach. Toto dokázal iba on. „Adam, prosím, dívaj sa skôr na ten obrázok ako na mňa, je mi nepríjemne, keď sa na mňa takto dívaš." upozornil ho po chvíli. Adam nechápavo zažmurkal. „Adam, nie som celkom oblečený a dívaš sa na mňa ako na čokoládu." Chlapec s úsmevom prikývol. „Mám rád čokoládu. Ale nerád sa na ňu dívam." Pán Caller siahol po župane, vidiac ako Adamov úsmev poklesol. „Idem sa pozrieť, kde je Damian tak dlho. Alebo ti mám napustiť vodu? Aby ti bolo trochu teplejšie?" Adam trochu váhal. Damian bol jeho opatrovníkom a tieto povinnosti prináležali jemu. „Už som tu. Idem nevhod?" opýtal sa Damian, len čo zbadal scénu v kúpeľni. „Ale nie, v poriadku. Už odchádzam, no potom prosím ťa vyvetraj a vyper mi oblečenie. Spolu s Adamovým, nevadí mi to." S týmito slovami odišiel. Damian sa usmial a povedal Adamovi, že mu bude vyzliekať pyžamo. Chlapec prikývol a nechal sa vyzliecť. Sem-tam mykol hlavou na znak nesúhlasu, no keď sa na neho kňaz pozrel, vždy sa len slabo usmial. „Teraz pozrieme na zuby. Otvor ústa, Adam. Včera som videl zmeny na tom malom zúbku vzadu, možno to bude kaz. Možno budeme musieť ísť na ďalší deň k zubárovi." Adam prevrátil očami, no potom poslušne otvoril ústa. „Okej, zavolám mu zajtra do ambulancie a zistím, či ťa môže pozrieť." Chlapec sa na neho prekvapene zahľadel. „A nemal by sa opýtať na to Adama? Čo ak s tým on nebude súhlasiť?" Damian zarazene ostal prstom v chlapcových ústach. „Adam, ja... veď ani nevieš, čo tam budeš robiť a už stresuješ. Hlavne sa upokoj. A o chvíľu príde strýko Balty, takže si pozrieš ešte jednu rozprávku a potom pôjdeme spať. Rozumieš?" Keď chlapec prikývol, Damian ho odniesol dolu, kde po zápachu neostalo ani pamiatky, a pustil mu televízor, kým trochu upratoval obývačku. „Damian, prečo nejde rozprávka?" Kňaz sa k nemu prekvapene obrátil. Namiesto obrazu tam iba šumelo. „Asi zamrzla trafostanica. Vonku je teraz veľmi zima." Adam prikývol. „Je mínus desať." Damian v šoku prikývol, sledujúc teplomer pri dverách. „Ako? To ťa učil Tom?" 

Kým mu Adam stihol odpovedať, pred domom zastavilo auto a Damian už z diaľky počul veselý smiech. Ponáhľal sa otvoriť dvere. „Ahooj! Vitaj späť! A ako sa ti darí? Dlho sme sa nevideli!" zaburácal ktosi, koho chlapec zo svojej pozície nemohol vidieť, a potom počul hlas pána Callera. „No ale neblokujte mi tu dvere! Poď, Balthazar, sadni si do kresla a ja nám urobím kávu." Neznámy muž sa hlasno zasmial a kráčal k televízoru. „Damian, nevedel som, že sa rád dívaš na sneženie aj v televízii. Aj vonku sneží." Vtedy, skôr ako mu v tom Damian stihol zabrániť, vykríkol Adam: „To ja sa dívam! A nepáčiš sa mi! Si hlučný." Muž menom Balthazar ostal zarazene stáť a potom vykročil ku gauču. „Ach, ty musíš byť Adam. Nuž, veľmi ma teší, že ťa poznávam. Som cudzí, preto sa ti nepáčim?" Chlapec prekvapene zažmurkal. „Damian, Adam chce ísť preč. Zober ma preč, prosím. Už bude počúvať." Kňaz prišiel k chlapcovi a jemne ním zatriasol. „Damian, kto je to cudzí?" opýtal sa chlapec potichu. „Strýko, sadnite si zatiaľ. Adam, toto je brat našej mamky, tak ako ja som Andrein brat. Je to tiež naša rodina. Cudzí to je taký človek, ktorého nepoznáš a nie si jeho rodina." Balthazar sa usmial pod fúzy. Damian vždy vedel hovoriť pekne o veciach, ktorým iní nie celkom rozumeli. „Synovec, donesieš mi trochu vody?" oslovil ho, len čo videl, že chlapec spí. Mladý kňaz prikývol. Keď sa vrátil, strýko sa opýtal: „To je tvoj brat? Nevedel som, že aj v päťdesiatich rokoch môže žena otehotnieť." Damian sa zasmial. „Má 12 rokov, strýko. A mojim bratom je len necelý týždeň. Avšak, stále sme na začiatku adopčného procesu a nie je to veľmi jednoduché. Najmä vysvetliť mu to." Strýko pokýval hlavou. „Ozaj zaujímavé, takže Anna sa na staré kolená znovu stala mamou. A ako jej to pristane... no nemyslíš si, že je to len jej snaha zalepiť tú krvácajúcu ranu v srdci? Po tom čo sa stalo?" Damian pokrútil hlavou. „Nie, strýko. Cathy zomrela ešte len nedávno, a mama vie o Adamovi už viac ako rok." Balthazar si vzdychol. „Cathy... mal som ju veľmi rád. No, ale nechajme mŕtvych odpočívať v pokoji. Prišiel som sem, lebo Annie sa chcela porozprávať a viem, že keď je doma Bethanie, u nás sa to moc nedá." Kňaz na to nepovedal nič. Teta Bethanie sa s Annou Callerovou nerozprávala od smrti Cassiela.

** POKRAČOVANIE NABUDÚCE...**