ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Cesta za zlatým kráľom

** Adama síce všetko bolí, ale Damian prichádza k dôležitému zisteniu. Akému? Dočítate sa v príbehu. Ďakujem za čítanie, správy a slová  povzbudenia. Rovnako Adam je veľmi vďačný, hoci to nevie prejaviť. Ďakujem a teraz už hor sa do čítania.**

„Pán doktor? Toto ochorenie, je dedičné?" Opýtal sa lekára. Ten sa zamyslel a pokrútil hlavou. „Vzniká nedodržiavaním zásad hygieny, poruchami imunitného systému a baktériami v jedle. Nebojte sa, dáme ho do poriadku. Ale musí mať diétu a bude dostávať niečo na tie bolesti. Taktiež budete musieť obmedziť rehabilitačné cvičenia, nesmie sa namáhať." Padre Damian si vzdychol. „Myslel som si, že Vás to poteší, deje sa niečo?" zaujímalo lekára. „Myslel som si, že ak by to bolo dedičné, mal by som šancu nájsť jeho otca. Bol by predsa v databáze dedičných chorôb ku ktorému má prístup každá nemocnica v Štátoch." Lekár mu jemne stisol rameno. „Pán Caller, verím, že robíte všetko preto, aby ste našli chlapcovho otca, no zrejme je dôvod, prečo ho do tejto chvíle nekontaktoval. Možno sa pred Vami ukrýva, vymazáva za sebou stopy. Môj brat to takto urobil bývalej manželke. Neostala po ňom ani stopa. Polícia ho hľadá už 11 rokov a stále ho nenašli." Kňaz vyjavene hľadel na lekára. „ Ja... je to možné, takto zmiznúť?" Lekár mykol plecami. „Ja nemám potrebu pred nikým utekať. Skúste ísť na políciu."

O hodinu neskôr šiel Damian na policajnú stanicu a opýtal sa prvého policajta, ktorého stretol, kde nájde policajného maliara. „Tadiaľto. O chvíľu príde." Policajt Damiana odviedol do malej miestnosti plnej skíc najznámejších mestských zločincov, i obyčajných ľudí, ktorí sa stratili a bolo po nich vyhlásené pátranie. „Dobrý deň, s čím Vám môžem pomôcť?" Damian sa obrátil a zbadal mladíka, nie staršieho ako jeho súrodenci dvojčatá, ktorý sa zmätene usmieval. „Prepáčte, že Vás ruším, no potreboval by som informácie, teda vidieť skice hľadaných ľudí spred šiestich rokov. Viem o tom, že ich máte uložené v Archíve, no k tomu nemám prístup. Som iba opatrovník a hľadám rodičov onoho chlapca." Mladík sa usmial. „Meno človeka?" Kňaz sa mu poďakoval očami a povedal: „Midas Perrish." Mladíkov úsmev sa rýchlo vytratil. „Dnes mám veľa povinností, o chvíľu mi sem pošlú svedkov prepadu benzínky." začal hovoriť a vyhýbal sa pohľadu na muža pred sebou. Damiana táto zmena nepríjemne zaskočila. „Prosím, potrebujem ho nájsť. A ak niečo viete, nie je Vašou povinnosťou to oznámiť?!" Maliar pokrútil hlavou a zapišťal. „Ja o ňom neviem nič. Len toto meno sa tu objavuje každý rok, presne v deň jeho narodenín." Damian pristúpil bližšie k nemu. „Midas Perrish má dnes narodeniny?" Mladý zamestnanec polície prudko pokrútil hlavou. „Hovoríte o Adamovi, je to tak? Adam Perrish má dnes narodeniny? Koľko rokov sa to meno objavuje, odkedy tu ste?!" naliehal, no ten už nepovedal ani slovo. Kým stihol Damian čokoľvek povedať, dovnútra vošiel starší pán, a za ruku viedol dievčatko. Boli to svedkovia prepadu a Damian pochopil, že bude musieť ísť. Bol trochu sklamaný, no informácia o dátume narodenia mu výrazne pomôže pri pátraní, keďže v Annaliese našiel len záznam o Lilly, nie však o Adamovi. Vtedy mu zazvonil mobil a on ho pomaly priložil k uchu. „Áno prosím?" na druhej strane bolo chvíľu ticho, no potom sa ozval vystrašený hlas akéhosi muža: „Adam... nepátrajte po zlatom kráľovi! Adam... stretnime sa dnes v chráme, viem, že tam budete... prosím." Kým stihol Damian čokoľvek povedať, muž zrušil hovor. Damian ostal vyjavene stáť uprostred policajnej stanice, kde upútal pozornosť mladého policajta. „Je všetko v poriadku?" opýtal sa. „Prepáčte, len mi teraz volal..." zarazil sa a pozrel na muža v uniforme. „...otec, že mame prišlo zle. Budem musieť ísť domov." Policajt prikývol a odstúpil sa mu z cesty. Kňaz rýchlo vyšiel von a ponáhľal sa domov, aby sa so všetkým zdôveril otcovi, ktorý chcel byť informovaný o jeho pátraní. Ako kráčal, ktosi do neho zboku narazil, až sa mu zatmelo pred očami. Chcel sa obrátiť a zistiť, kto to bol, no na ulici bol sám. Nechápavo pokrútil hlavou a opatrne si pošúchal odretý bok. Bude tam mať poriadnu modrinu. Doma našiel len mamu, ktorá sa na neho prekvapene dívala. „Stalo sa niečo miláčik, vyzeráš ako by si videl ducha." Damian iba pokrútil hlavou. „Dnes som bol s Adamom na sono brucha a lekár mi vnukol nápad. Zdá sa mi, že som bližšie k Midasovi, než k Adamovi. Zrejme má dnes narodeniny. Aspoň podľa policajného maliara. Vraví, že v deň jeho narodenín sa niekto pravidelne pýta na Midasa Perrisha. Potom mi volal nejaký muž, ktorý ma zrejme sleduje..." Pani Callerová vyjavene hľadela na syna a potom ho objala. „AU." zvolal Damian a odtiahol sa od nej. Premerala si ho a on jej musel povedať, ako do neho ktosi narazil na ulici. „Ak má dnes narodeniny, bude dobré urobiť mu tortu a doniesť nejaký darček, nie?" Damian pomaly pokrútil hlavou. „Adam bude mať oddnes diétu, má akútny zápal čriev, preto sme boli aj na sono." Pani Callerová prikývla a pohladila mu líce. „Prosím ťa, len si na seba dávaj pozor, vyzerá to, že si naozaj pichol do osieho hniezda." Damian ju ubezpečil, že bude v poriadku a poprosil ju, aby zašla neskôr za Adamom. Usmiala sa na neho a ponúkla ho pečenými zemiakmi, ktoré mal on zo všetkého najradšej. Hoci navonok sa usmieval, neopúšťal ho pocit, že naozaj kráča správnou cestou. „Za zlatým kráľom..."