ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Llama style

** Vítam Vás v ďalšom pokračovaní minisérie s názvom "Som lama." Dôvod zistíte, ak to vydržíte čítať do konca.**

Druhý deň ráno priniesol nečakané zistenie. Pán a pani Callerovci spali doma. „Mami? Myslel som si, že spíte u známych. Môžem ísť von s kamarátmi, po škole?" Opýtal sa Joshua počas raňajok. Pani Callerová si zaliala kávu a až potom odpovedala: „Po škole mi predsa pomáhaš s Adamom, dohodli sme sa na tom vzhľadom k Damianovej neprítomnosti." Joshua si zahryzol do pery. Naozaj na to zabudol. „Prepáč, mami, ale dnes je ten koncert... a my už máme kúpené lístky." Pani Callerová sŕkala kávu cez pevne zovreté pery a Joshua vedel, že nie je vôbec nadšená jeho prístupom. „Ako myslíš, Joshua, ale pred odchodom mi pomôžeš s kŕmením." Prikývol a snažil sa tváriť pokorne, hoci sa mu to veľmi nedarilo. Po jedle za sebou umyl tanier a už sa chystal odísť do školy, keď ho zastavila pani Callerová svojim vyhlásením: „A Greg je pozvaný na večeru. Po koncerte, samozrejme." Joshua nemo prikývol, obul si tenisky a utekal preč. „Došľaka." Zanadával, len čo zabočil za roh a vytiahol cigaretu. „Ako mohla vedieť, že tam idem s Gregom?" opýtal sa nahlas a pridal do kroku, aby nemeškal do školy...„Adam, poď najeme sa." No chlapec mal dnes výnimočne zlú náladu, a nechcel o jedle ani počuť. „Mami, vidíš, že nechce. Môžem už ísť?" Pani Callerová pokrútila hlavou. „Nakŕmiš ho a pôjdeš, dohodli sme sa na tom." Joshua prikývol a chcel ho nakŕmiť, no chlapec stisol pery. Pani Callerová si vzdychla a vytrhla Joshuovi tanier z ruky. „Fajn, Adam, otvor ústa." Chlapec poslúchol a otvoril ústa. No namiesto toho, aby kúsok chleba prehltol, bez varovania ho vypľul priamo pani Callerovej do tváre. Kuchyňa stíchla. Pani Callerová chvíľu stála ako socha, no potom položila tanier na stôl, pustila z rúk utierku a bez ďalších slov odišla z kuchyne. Adam hľadel Joshuovi priamo do tváre a sálal z neho chlad. Joshua bol v šoku. Čo to malo znamenať? Takto sa nikdy nesprával. „Adam, uvedomuješ si, čo si práve urobil?" No Adam neodpovedal, prepaľoval ho ľadovým pohľadom. „Zavolám o-" Ani nemusel, pán Caller prišiel zo spálne a šiel priamo k nim. „Joshua, choď, ak máš nejaký program. A ty, chlapče, pôjdeš rovno do postele a prosím premýšľaj o svojom správaní... Už som hovoril s Damianom, hneď po prílete sa za tebou zastaví." Adam na neho rovnako nereagoval a keď ho pán Caller presúval z vozíka do postele, iba vrčal. „Dnes sa správaš skutočne nepochopiteľne, Adam. Trochu si oddýchni a neskôr za tebou niekto príde." Adam však pokrútil hlavou. „Dajte mi pokoj. Nechajte, chvíľu sám." Pán Caller si vzdychol a povedal: „Ako myslíš, chlapče."„Si v poriadku, Anna?" opýtal sa pán Caller, keď sa vrátil do spálne. „Ako sa môžeš opýtať?! Nie som v poriadku, v živote mi nikto takto... to je už nad moje sily." Pán Caller si ľahol k nej a prešiel dlaňou po jej zaslzenom líci. „Si statočná a múdra. Si moja kráľovná. Zvládneš všetko, čo si zaumieniš. Ale Adam... on nie je ako ostatné naše deti. Nemôžeme predpovedať, čo urobí a komu. Počula si Janusa, toto nesúvisí s jeho neexistujúcou morálnou otázkou, ale s tým, čo sa snaží povedať. Niečo sa mu stalo a on sa s tým nevie vyrovnať. Preto je nevyspytateľný. No napriek všetkému je dieťa... potrebuje pochopenie a pocit istoty, ktorí mu môžu dať rodičia. A my sme rodičia. Vychovali sme vo svojej múdrosti a obete osem krásnych detí, vari sa v našom živote nenájde ešte trochu úsilia na pomoc deviatemu?" Pani Callerová mlčky počúvala. V manželovi našla celoživotnú lásku, ale jeho slová... koľko nehy sa v nich skrývalo... a všetko pri rozhovore o chlapcovi, ktorý neodvratným spôsobom vstúpil do ich rodiny a zmenil ich životy. „Raymond... porozprávajme sa o tom s Damianom. Potrebujem si oddýchnuť." Pán Caller ju vrúcne pobozkal. „Moja drahá Anna, nech bude ako povieš. Dovolenka by sa nám určite zišla. Ale nie teraz. Počkajme ešte týždeň, kým neskončíme akciu v Karitias. Tí ľudia sa na nás spoliehajú." Pani Callerová prikývla. Občianske združenie Karitias bolo ich dieťa, spoločné dielo lásky k chudobným ľuďom Betlehema. Založili ho po smrti Maxy Callerovej, Damianovho dvojčaťa. „Nechcem ísť za ním, prepáč." Pán Caller si vzdychol. „Ani on nechce nikoho z nás vidieť." „A Joshua je pri ňom?" Muž pokrútil hlavou. „Ostal tam sám, ale pôjdem ho neskôr skontrolovať. Síce má plienku, ale pri ňom človek nikdy nevie." „Damian sa vráti zajtra?" opýtala sa odrazu. Manžel smutne prikývol. „Meggereti bol skvelý muž a Damiana mnohému naučil. Je jasné, že mu bude chvíľu trvať, kým sa spamätá. Navyše ho musel ísť identifikovať, čo nebolo jednoduché ani vtedy, keď za ním prišiel policajt." Pani Callerová prikývla. „Je to už desať rokov a stále to mám pred očami. Veď takmer odišiel z Cirkvi." „Nebavme sa o minulosti, Anna. Nezmeníme ju. Andrea je tu a teraz. Naša princezná. Užívajme si ju, kým aj s Tobiasom neodídu do Haagu." Pani Callerová si vzdychla. Čoskoro sa to stane. Čoskoro dvojčatá odídu na univerzitu do Haagu. Obaja sa chcú stať lekármi a zachraňovať tých, ktorí sú medzi nimi. „Mimochodom, s Damianom sa na chvíľu vráti aj Kiara. Asi presunieme Adama späť do Damianovej izby." No pani Callerová pokrútila hlavou. „Kiara môže spať v izbe po Catherine." Pán Caller sa na manželku s úsmevom zahľadel. „Ďakujem, Anna." A tuho ju objal. No ona chcela viac. A tak jej to doprial...

 Adam ležal na posteli a díval sa na kolotoč, ktorý mu sem presunuli z nemocnice. Stále ho nemohol zapnúť sám, hoci prstom už pohol o viac ako dva centimetre. To len pred ostatnými predstieral, že sa mu nedarí. Pán Caller ho však už takmer odhalil. Adam sa cítil zvláštne. Pán Caller, alebo ocko? Bolo zvláštne vyslovovať to slovo v jeho prítomnosti. Damian mu to ale vysvetlil. Teraz je Adamovým ockom jeho ocko a Damian je jeho veľký dospelý brat. A Joshua... tiež je jeho brat, hoci mu prejavuje lásku. Lásku ako Victor, a predsa nie.

Prešlo niekoľko hodín a Adam sa začal cítiť veľmi nepríjemne. Bolelo ho bruško, mal pocit, že bude vracať. Bol to hlad? Už dlho ho necítil tak intenzívne. Možno mal naozaj zjesť chlieb na tanieriku. Prinútil sa vydržať. Trochu trucu mu vždy pomohlo dosiahnuť čo chcel. Hoci teraz to bolo trochu iné. Callerovci mu hneď dali, čo mu videli na očiach. Chceli, aby zabudol na Victora. Presviedčali ho, že jeho láska k nemu bola len dôsledkom dlhodobého týrania. A hoci aj Adam vedel, že je to pravda, stále trval na tom istom. Victor ho miloval. Svojim zvláštnym spôsobom. Ako štrkáč, ktorý najprv opantá svoju korisť vidinou bezpečia a potom, bez varovania, zaútočí. Bleskovo, fatálne...