ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Čas odísť

** Ospravedlňujem sa za dlhú prestávku, ale som späť aj s novou časťou, dúfam, že budete spokojní :) **

A práve táto nedeľná bohoslužba odštartovala aj čosi iné. Keď sa Damian v utorok vrátil do chrámu, čakal na neho dekan. „Pochválený buď Ježiš Kristus!" Damian sa mu slušne pozdravil naspäť a zaujímalo ho, prečo na neho čaká. „Damian, prišiel ti list z Ríma. Mal by si si ho prečítať." Mladý kňaz prikývol, s trasúcimi rukami prijal veľkú bielu obálku a pomaly ju otvoril. Obsahovala dve veci. List a fotografiu. Posadil sa do lavice a zmätene čítal list. Ako sa očami pohyboval smerom nadol, ruky sa mu prestávali triasť a sedel narovnaný ako struna. Nakoniec položil list vedľa seba a so smutným úsmevom sa zahľadel na fotografiu. „Padre Corvell, viete, čo je v tomto liste?" Starý muž pokrútil hlavou. „Pozvali ma na identifikáciu pozostatkov zavraždeného muža. Keď som odchádzal zo seminára, a žil v Ríme, chodil som do útulku pre bezdomovcov. Pán ma tam zoznámil s kardinálom Meggeretim. Zrejme ide o neho." Padre Corvell prikývol a prisadol si k nemu. „Damian, kedy odchádzaš? Je tam termín?" Damian si vzdychol. „Mal by som odísť zajtra. Pošlú po nás, máme byť asi siedmi, súkromné lietadlo." „Potrebuješ pomôcť? S čímkoľvek?" Mladý kňaz pokrútil hlavou. „Nie padre, len na to musím pripraviť Adama." Dekan na to nepovedal nič. „Odslúžim dnes omšu v chráme a pôjdem sa zbaliť, ak dovolíte." povedal Damian po chvíli, keďže dekan mlčal. „Samozrejme, a Damian, neboj sa. O toho chlapca bude postarané."

„Musíš ísť?" opýtal sa Adam. „Áno, je to pre mňa dôležité. A aj pre toho človeka, ktorý zomrel. Pre jeho rodinu... budú to len tri dni. A niečo ti odtiaľ prinesiem, dobre?" Napokon chlapec súhlasil. „Adam, môžeš mi niečo sľúbiť?" Dieťa sa jemne myklo, keď mu kňaz pohladil líce. „Dobre, chlapče. Sľúb mi, že budeš počúvať mamu aj ocka, dobre?" Chlapec napokon prikývol. „O tri dni som späť, to ti rýchlo ubehne." Potom odišiel do kuchyne, aby to vysvetlil rodičom. Keď bol preč, Adam si začal spievať: „Lonely man fell in love... with a man... of fiery heart. Little man fell in love... and you feel, like a spear... drifting to the dreams... I love you so much... even when you ain't here. Lonely man fell in love... with a man, who ain't afraid... of being on the other side... please don't leave me alone... please, just take me home... please, be here for me.... please, be real..." 

Tobias stál za zatvorenými dverami a počúval ho so zatajeným dychom. Premýšľal, kto mu to mohol spievať, alebo odkiaľ pozná také slová. Zaklopal preto a vošiel. „Ahoj, Adam, hovoril si niečo? Išiel som okolo a zdalo sa mi, že sa niečo deje." Adam jemne očervenel. „Len som spomínal... na niečo z nemocnice." Tobias si sadol na stoličku blízko postele a rovno sa opýtal: „Spieval ti to Joshua?" Chlapec sa usmial a potom pokrútil hlavou. „Nie, on mi spieval o padajúcej hviezde. Ja... neviem, kto mi to spieval. Ale páči sa mi. Lebo má pravdu." Tobiasa to úprimne prekvapilo. „Áno? A v čom? Že si zamilovaný do väčšieho muža?" Adam očervenel. „Na čo teraz myslíš?" Chlapec posunul hlavu bližšie k nemu a zašepkal: „Na tú pieseň. Je o mne a Victorovi, lebo je tam oheň, však?" Tobias Caller pokrútil hlavou. „Adam, horiace srdce neznamená, že naozaj horíš. Znamená to, že si do niekoho zamilovaný a všetko, čo robíš, robíš dovtedy, kým sa ti to nepodarí. Napríklad by ti niekto, koho miluješ, povedal, že chce pred domom vidieť rásť stromy, začal by si sadiť a ošetrovať pôdu dovtedy, kým by si nevypestoval les. Urobíš to preto, že je to vec, ktorá urobí toho, koho miluješ, nadovšetko šťastným." Adam prevrátil očami. „To ťa naučila tvoja milovaná? To pre ňu si vysadil strom pred domom?" Mladík sa úprimne zasmial. „Áno, moja milovaná sestra Andrea mi to prečítala z nejakého romantického románu, no s týmto stromom nemám nič spoločné, iba som do neho vyryl svoje a Andreino meno. Keď sme boli menší a chodili sme sem k starému otcovi na prázdniny. To môj starý otec zasadil tento strom, pre svoju mamu ako poďakovanie, že mu dala život a neopustila ho." Adam s otvorenými ústami počúval. Myslel si, že je to len ďalšia rozprávka. „A opustila ho?" opýtal sa odrazu. Tobias sa usmial. „Ostala navždy pri ňom. Raz ti o tom poviem viac. No a teraz ideme jesť, tak poď, zavolám otca, áno?" Adam neochotne prikývol. „Prečo musím stále jesť? Aj ty strašne veľa ješ a nevyrástol si." Tobias vybuchol smiechom. „To-snáď,... ty si úžasné dieťa.... naozaj! No dobre, idem po otca." A na chvíľu odišiel. Kým bol preč, Adam sa zamyslel. Koho tým Tobias myslel? Vari už Damian,... ale nie, to nebolo možné. Asi myslel pána Callera...

„Ahoj, chlapče. Tak poď, pôjdeme dolu." Adam neochotne prikývol a dovolil pánovi Callerovi, aby ho nadvihol. Tobias kráčal vedľa nich a rozprával niečo otcovi, no chlapec ich nevnímal, potichu prehĺtal slzy. „Prepáč, no tak, neplač. Nemyslel som to tak, iba som potreboval trochu viac opory pod chrbát,..." začal pán Caller, no Adam ho zastavil. „Nie, nie preto. Pán Caller, kde, kde je môj ocko? Prečo ma tu nechal?" Raymond Caller prudko zastal na mieste. „Čo to hovoríš, maličký? Tvoj ocko je predsa tu. Ja som teraz tvoj ocko, rozumieš? Nikdy ťa nenechám samého. Nikdy sa už nebudeš cítiť sám a vystrašený, dávam ti slovo." Adam chvíľu nepovedal nič, a potom sa bez slova oprel hlavou o jeho rameno. To bolo povolenie. Dolu schodami išli v úplnom tichu. Slová tu už neboli potrebné...

=TO BE CONTINUED=