ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Späť doma

Poznámka autora: Pieseň hore je venovaná spomienke na Georga a Denzela. Ak chcete, pustite si ju.

Po pohrebe bol kar. Hrala tu hudba, ľudia sa rozprávali a boli hluční, čo Adama veľmi rozptyľovalo. Pritom neustále sledoval pani Callerovú. Bola tichá, no keď ju niekto oslovil, zjavil sa jej na tvári úsmev. Adam sa naproti tomu stále mračil a keď ho chcel niekto pozdraviť, iba odmietavo odvrátil tvár a díval sa von oknom. Damian sa spočiatku snažil s ním o tom hovoriť, no nemalo to význam. Potom k nim prišla Kiara. Usmiala sa na Adama a ten jej úsmev váhavo opätoval. Potom sa znova vrátil k sledovaniu okna. „Dnes nemá najlepšiu náladu. A celkom mu rozumiem. Cathy... mrzí ma to, Damian." oči sa jej zaliali slzami, keď Adam povedal: „Prečo musíš plakať? Veď Catherine a jej manžel i deti zomreli spolu, nik neostal, komu by chýbali. Boli rodina sama o sebe. Ty nie si ich rodina." Damian i Kiara na neho vyjavene hľadeli. „Adam, to nie je pekné, mal by si sa Kiare ospravedlniť. A je súčasťou rodiny Callerovcov, poznala Catherine a je jej to ľúto, pretože jej bude chýbať." Adam zovrel pery do trucovitej grimasy. Potom skríkol: „A nebol si to ty, kto tvrdil, že mŕtvi ostanú v našom srdci aj po svojej smrti aj keď už fyzicky nekráčajú vedľa nás?! A nebol si to ty, kto Adamkovi povedal, že musíš byť silný, lebo tvoju mamu to raní?! Nemám sa za čo ospravedlniť, Damian!" Všetci sa obrátili k nemu a nemohli uveriť tomu, čo počujú. Kňaz sa pozrel na otca a ten mlčky prikývol. Damian chytil rúčky vozíka a presunul sa s Adamom do vedľajšej miestnosti, ktorá slúžila ako šatňa. Sadol si na trojnohú stoličku a povedal Adamovi, aby sa mu díval do tváre. „Adam, krik ničomu nepomôže. Musíš sa upokojiť, lebo hrozí, že sa vrátiš späť do nemocnice. A ja viem, že už tam nechceš ísť. No tvoje správanie dnes,... nesmieš mi robiť takéto scény. Počúvaj ma!" Adam sa zamračil a z očí mu vyrazili slzy. „Si zlý Damian, zlý!" Vtedy sa dvere otvorili a vošla dnu pani Callerová. „Odíď, Damian." povedala potichu, no rázne. Adam zavrel oči, očakávajúc facku, no keď sa žena ani nepohla, prekvapene otvoril oči. „Adam, dnes si urobil veľkú hlúposť a sme z teba sklamaní. Na toto nemáš právo. To, že sme sklamaní, ale neznamená, že ťa niekto udrie! A už vôbec nie môj syn. Správaš sa, akoby si to nevedel! Damian je jediný, kto má v teba vieru po všetkom čo si dnes urobil. Aj ten tvoj výkrik... na toto nemáš právo. Si ešte veľmi malý chlapec, aby si takto rozprával s dospelým človekom. Tvojim opatrovníkom, ktorému tak veľa dlhuješ." Adam vyvalil oči. Jej slová, rozumel im. „On vo mňa verí?" zašepkal Adam a sklonil hlavu. „Áno, Adam." odpovedala bez náznaku emócie. „Damian mi verí..." Pani Callerová si opatrne kľakla ku chlapcovi, aby mu videla do tváre. „Damian, myslíš si, že toto je v poriadku?" Damian vošiel dnu, bolo jasné, že stál za dverami a počúval, a prišiel k Adamovi. Dvihol mu hlavu a potom položil prst na krčnú tepnu. „Spí. Ale to nie je to, čo si chcela počuť." Pani Callerová si vzdychla. „Damian, ja už mu vôbec nerozumiem..." Damian prišiel k mame a tuho ju objal. „Ale vieš, čo musím urobiť, však?" Pani Callerová pozrela na spiaceho chlapca. „Áno, Damian. No ak nie si na stopercent presvedčený, nerob to." Mladý františkánsky kňaz mal čo robiť, aby sa ovládol. „Zobudím ho a vrátime sa späť na kar." Pani Callerová s miernym úsmevom prikývla a pomaly sa od neho odtiahla. Damian si kľakol k Adamovi a povedal: „Zobuď sa, ideme späť k ostatným. Potom pôjdeme domov. Tak ako som ti sľúbil."

 Chlapec bol veľmi unavený, no vnímal Damianove slová. Vrátili sa teda do miestnosti k ostatným. Ľudia tancovali, usmievali sa a Kiara sa v kúte bozkávala so svojim manželom. „Adam, na chvíľu ťa tu nechám, idem sa pozhovárať s pár známymi." Adam prikývol. Zaujímala ho situácia v kúte. „Nechutné, čo?!" vzdychol si Joshua a čupol si k Adamovi. „Viem, že sa na mňa..." no Adam ho prerušil: „Odpusť mi..." Joshua vyvalil oči. „Čo ti mám odpustiť?" opýtal sa nechápavo. Adam otočil hlavu k nemu a povedal: „Myslel som si, že už nie sme kamaráti a potom mi Damian povedal o tom, prečo nemôžeš za mnou prísť. Odpusť mi, že som dokázal uveriť, že si porušil náš sľub." Joshua nevychádzal z údivu. „Adam, ja... ďakujem." zotrel si slzu, ktorá mu stiekla po líci a chcel Adama objať, no potom si uvedomil, že to by nebol dobrý nápad. „Joshua, Kiara nevyzerá, že by sa jej to nepáčilo... čo s tým všetci dospelí majú?" Joshua sa zasmial. „Mne to príde nechutné, prepáč, s týmto ti neporadím. Ale Greg často hovorí, že jemu sa to páči." Adam sa na Joshuu uprene zahľadel. „Veríš, že Boh trestá dvoch mužov, keď si chcú takto prejavovať lásku?" Starší chlapec sa zamračil. „Adam, prečo sa ma na to pýtaš? Na toto si ešte dosť malý." Adam bol ticho. „Ale keby som bol starší, tak by si mi to musel povedať, však? Kedy budem veľký?" Joshua sa zamyslel a potom povedal. „Adam, veľký budeš, keď budeš veľa jesť a veľa spať. A budeš sa namáhať pri cvičení, aby ti spevneli svaly. A potom keď budeme spolu hrať futbal..." Po týchto slovách Adam obrátil hlavu k oknu a opýtal sa: „Vieš, že idem domov?" Joshua sa zasmial. „Áno, ideš domov. O chvíľu. Len skončí táto hostina. A potom pôjdeme domov." jemne do neho štuchol ramenom a nezdalo sa, že by to Adamovi vadilo. „Si môj kamarát, Joshua?" Keď starší chlapec prikývol, chlapec na vozíku povedal: „A ak ťa uhryznem, budem hladný, však?" Na to Joshua nepovedal nič, iba šiel k stolu s občerstvením. Keď bol preč od Adama, vzdychol si. Ako rád by mu odpovedal na otázku, na ktorú mu Damian zakázal odpovedať...