ADAM (Život a smrť Adama Perrisha)

Pani Wincherová hovorí...

Po dvadsiatich minútach rýchlej chôdze boli na mieste. V Malborough, štvrti, kde sa pohybovalo množstvo nepriateľských ľudí. Preto sem pani Callerová vždy chodila s Joshuom. Pre istotu. Mala s ním pocit väčšej bezpečnosti. „Adam, nespi. O chvíľu budeme vo vnútri a narovnáš si chrbát." povedala pani Callerová a veľavýznamne pozrela na syna. „Dobre, dobre, Adam, vieš, prečo som ti dal pána Wandera práve teraz?" Chlapec prekvapene pokrútil hlavou. „No preto, lebo si začal robiť veľké pokroky a už minule si mi hovoril, že po cvičení máš problém nájsť si dobrú polohu na spanie. Teraz to nebude veľký problém." Adam sa jemne začervenal. „Joshua, choď k pani Wincherovej a popros jej synov, aby ti pomohli s vozíkom." Joshua mávol rukou a vbehol do bytovky pred nimi. Adam sa zmätene pozrel na pani Callerovú. „Wincherová? Povedali ste práve Wincherová?" Žena prekvapene prikývla. „Ty ju poznáš?" Adam nestihol odpovedať, z bytovky vybehli traja chalani. Keď prišli k vozíku, nastalo nepríjemné ticho. „Ahoj, Adam." povedal vyšší z chalanov. Adam mlčal. „Ehm... dobre, takže ja ho chytím za rúčky a vy dvaja pod kolesami... ehm... je to tak dobre, pani Callerová?" Žena s úsmevom prikývla, snažiac sa preklenúť nepríjemnú atmosféru. Po tom, čo sa dostali do bytu, ich privítala matka dvoch synov. Koláčikmi. „Vitaj späť, Adam. Hovorila som ti, že sa vrátiš." podala mu jeden. „On nehýbe rukami. A ani nohami." povedala potichu pani Callerová. Josefine Wincherová sa slabo usmiala. „Tak predsa si sa pokúsil... no ale nestojte vo dverách, priniesli ste nám niečo?" Pani Callerová sa usmiala a podala jej tašku s potravinami. „Ďakujem Vám, je to pre mňa veľmi cenné. A tiež to, že znovu vidím malého. Veľmi sa teším, hoci on na mňa nechce ani pozrieť." „Pani Wincherová, vy poznáte Adama? Ako dlho? Nikdy ste mi o ňom nehovorili." Adam sa zachmúril a poznamenal. „Dva roky. Zakázal som, aby ma nenašli." Pani Wincherová si vzdychla. „Bol si taký malý, keď sme sa stretli, Adam, nemyslíš si, že to bolo správne? Ja som nikdy neoľutovala, že som ťa pozvala k sebe domov a dávala ti jedlo z nášho stola. A aj napriek tomu, že ty si ho hneď rozdal, pokračovala som v tom. V nádeji, že jedného dňa príjmeš náš dar. Ani to, že si bol znetvorený... nevadilo nám to. Ani mne, ani Thomasovi a ani Sebastianovi. A čo ty? Chýbal si nám, len čo si odišiel. Bez rozlúčky. „Nechýbali ste mi." povedal Adam chladne, až Joshuu zamrazilo. „Takže mal môj manžel pravdu... mrzí ma to. Pani Callerová, prepáčte mu to. Nikdy nevedel pochopiť, čo znamená slušnosť." obrátila sa k mlčiacej žene. „Vezmite ho do izby, nech si trochu oddýchne a chalani, môžete si zapnúť počítač." Trojica tínedžerov vzala Adama do detskej izby a potom sa vrhli k počítaču. Hrali automobilové preteky a Adam ich zaujato sledoval. Pamätal si túto izbu. Pamätal si prvú facku od pána Winchera, ktorú tu dostal,  a posledný krik, kedy ho vyhodil na ulicu so slovami, aby sa už nikdy nevracal. Považoval ho totiž za poškvrneného hriechom a nechcel, aby svojou špinou nakazil aj jeho synov, ktorí boli odmalička vedení k viere. Pre Adama to bolo ťažké obdobie, no rovnako ako s Tomom, aj tu urobil za všetkým hrubú čiaru a počúvnuc rozkaz kapitána Jamesa Winchera, vymazal zo svojho života láskavé gestá pani Wincherovej, priateľské štuchanie staršieho Thomasa a ponúknuté priateľstvo mladšieho Sebastiana. Avšak, raz za ním prišla pani Wincherová. Priniesla mu chlieb. No on ho odmietol a povedal, že už nebude nikomu prekážať. Že ukončí svoj život. O dva týždne po ich stretnutí stál na streche v priemyselnom parku. Takmer pred rokom...

„Bol na ulici. Sám a popálený. Čudovala som sa, že ho nikto nenahlásil sociálke. Ja som sa pokúšala, no odmietli ma. Vraj nemajú vedomosť o dieťati menom Adam. A nikdy ho na ulici nenašli, hoci ho hľadali. A nie raz. Pred rokom som bola za ním a snažila sa ho presvedčiť, aby šiel do domova. Ale on mi povedal, že už žiť nebude. Že nebude nikomu prekážať. Varovala som ho, že je hriech siahnuť si na život, ale on ma nepočúval. Povedal, že v Boha neverí. V Boha, ktorý ho nenávidí, že žije a nenávidí ho, ak to chce ukončiť. Obávam sa, že som to vzala príliš zostra a možno som mu to nevysvetlila dostatočne... odvtedy som ho nevidela a myslela som si, že jeho čas sa naplnil. Preto som ho už nehľadala." Pani Callerová si vzdychla. „Je to strašná predstava. Tak malé dieťa odkázané na pomoc druhých a stále si myslí, že iba prekáža. Ako to mohlo zájsť tak ďaleko?" Pani Wincherová jej jemne pohladila rameno. „Myslím, že Váš syn urobil úctyhodnú vec, keď sa rozhodol postarať sa o neho, aj napriek nedostatku času." Staršia žena prikývla. „Obdivujem ho. A zároveň mám pocit, že je to na neho priveľké sústo. Na Adamovo vyliečenie z týchto zranení treba viac ako len dobré srdce a pozornosť, ktorú mu preukazuje. Chlapcova zvedavosť je minimálna, ani netúži poznať podstatu veci, donedávna bolo jeho jedinou starosťou jedlo. Nič viac okolo. Nevie sa hrať, nechce sa hrať. Ani cvičiť. Leží a díva sa do stropu alebo vonku cez okno. To je jediné, čo ho teraz zaujíma." chvíľu sa takto rozprávali a potom do obývačky vbehol Joshua. „Mami, on nedýcha, volaj záchranku!" Obe ženy vyskočili na nohy. Kým pani Wincherová pomáhala synom s jeho kriesením, pani Callerová sa snažila dovolať do nemocnice. Napokon sa jej to podarilo a o niekoľko mučivo dlhých minút vrazili dovnútra záchranári. Presunuli Adama z postele na zem a oživovali ho asi desať minút, počas ktorých Joshua pevne zvieral operadlo stoličky. Lomcovala ním ukrutná hrôza, a keď sa napokon podarilo Adama stabilizovať, zviezol sa na zem. „To je v poriadku, iba omdlel. Pôjdete však s nami, pani. Porozprávame sa o chlapcovi, áno?" záchranár hovoril veľmi prísne, akoby to bola chyba pani Callerovej. „Joshua, volala som ockovi, príde po teba. Ozvem sa len čo to bude možné." zavolala za synom, lebo záchranár ju už ťahal k sanitke. Cestou do nemocnice bolo v sanitke ticho, Adam bol v spánkovej fáze a pani Callerová ho mohla len mlčky pozorovať. Vnímal jej prítomnosť aj v spánku. Po príchode do nemocnice ich čakali pán Morgan a Jimmy. „Aký je stav pacienta?" opýtal sa Jimmy záchranára. „Stabilizovaný, pulz 80/35, dýchanie v norme, svalový tonus žiadny." Pani Callerová si ho vydesene premerala. „Čo sa ale stalo?" chcel vedieť pán Morgan. Pani Callerová už chcela odpovedať, no predbehol ju záchranár. „Nezodpovedný prístup a zaobchádzanie s chlapcom. Nestalo by sa to, ak by chlapec nebol umiestnený na nevhodnej podložke." Jimmy pristúpil k nemu. „To nie je Vaša starosť, ale naša. Vašou úlohou bolo transportovať ho do nemocnice. Ďakujem Vám za to. A teraz, choďte si po robote!" a ukázal k dverám. Kým pán Morgan kontroloval Adamov stav, Jimmy povedal: „Prepáčte mu to. Je to obyčajný hulvát. Ale nebojte sa, prídeme na to, čo sa stalo." Pani Callerová so slzami v očiach prikývla. „Čo znamená žiadny svalový tonus, pán Bull?" Jimmy ju jemne objal. „Pani Callerová, to je v poriadku. V Adamovom prípade ide o mierny krok späť, ale nie je to nič, čo by bolo trvalé. Rozumiete mi?" Žena opatrne prikývla. „Okej, Jim, presunieme ho na kardiológiu a budem ho mať pod dohľadom. Kto je chlapcov opatrovník, vy, pani Callerová?" Keď pokrútila hlavou, vzdychol si. „Damian je jeho opatrovník. Je možné, aby sem prišiel? Skúste mu zavolať." navrhol Jimmy potichu. Úbohá žena s trasúcimi sa rukami šla k telefónu. Damian jej dvihol okamžite. „Adam- je späť v nemocnici. Pán Morgan chce s tebou- áno, je pri vedomí." Po dlhej chvíli ticha, keď pán Morgan zaznamenal u Adama mierne zhoršenie, sa zrazu rozleteli dvere na pohotovostný príjem a stál v nich Damian. „Som tu. Ospravedlňujem sa, no nevedel som, čo sa stalo." Pán Morgan mávol rukou a Jimmy mu povzbudivo stisol rameno. „Aký bude ďalší postup, a prečo som sem musel prísť ja? Nemôže o tom rozhodnúť moja mama?" ukázal na roztrasenú ženu, ktorú v tom okamihu začal tuho objímať. „Chlapec potrebuje kardiostimulátor." Damian sa vyjavene zahľadel na doktora. „A-ako prosím?" Kardiológ zopakoval svoje tvrdenie a Damian takmer spadol z nôh. Našťastie sa spamätal a opýtal sa. „Ako veľmi je to zlé?" Lekári sa pozreli na seba a naraz povedali: „1O minút, ak nie viac, ho oživovali." Damian prikývol. „Rozumiem. Kedy budete môcť chlapca operovať?" Pán Morgan sa pozrel na kolegu a potom povedal: „Zavolám kardiochirurga, máme jeden voľný kardiostimulátor, ktorý musí byť čím skôr niekomu implantovaný. Takže do hodiny. Môžte ostať pri ňom a vysvetliť mu to. Spomínali ste mi, že je to pre neho dôležité." Damiana potešilo, že budú konať rýchlo a potom ho posadol strach. „Pán Morgan, povedzte mi, aké má šance?" Muž nadvihol obočie. „Na takéto dohady je priskoro. No ak mám pravdu povedať, 20% je ešte optimizmus." Kňaz pozrel na matku. „Bez kardiostimulátora má šancu na prežitie len 6%. Pán Caller, toto nie je žiadna sranda. Srdce potrebuje impulz, inak nebude schopné normálne fungovať. To, čo sa dnes stalo, je iba jednou z možností. Nabudúce ho už nebudeme môcť oživiť." Damian stlačil matke ruku. „Dobre, presuniete ho teda na oddelenie? Pomôžem Vám?" Jimmy sa usmial. „Áno. Povedz mu, že ho musíme presunúť na druhé lôžko a nech sebou veľmi nemyká, nechcem ho pustiť na zem." „Mami, chceš ostať?" Žena pokrútila hlavou. Potom sa sklonila nad Adama a pobozkala mu čelo. Potom mu niečo pošepkala a povedala: „Musím sa presvedčiť, že Joshua je v poriadku. Bol pri tom, ako ho oživovali. Asi mu dám dnes lieky na upokojenie." Damian prikývol, ešte raz mamu objal a venoval sa Adamovi.